Basnicky.sk

Sedeli sme na vlakovej stanici. Nikde nebolo ani živej duše. Zrovna dopadli posledné kvapky letného dažďa a spýtal sa ma, či ho ľúbim. A ja som len nemo hľadela do zeme a nevedela som zo seba dostať ani hláska. Chvíľu mlčal, čakal na odpoveď, potom zmenil tému a ja som len prikyvovala. Jeho ďaľšia otázka znela či sa niečo deje, že dnes nie som vo svojej koži a ja som zaklamala, že je všetko v poriadku. Ale nebolo nič v poriadku. Prečo som to robila? Odháňala som od seba lásku. Už zas. Na nástupišti sa ozval príjemný ženský hlas a oznámil, že vlak prichádza. Naklonil sa ku mne, priblížil sa perami a ja som znovu odvrátila hlavu. Ani vlastne neviem prečo som to robila. Smutne sa na mňa usmial a dal mi pusu na líce. Musí byť úžasné dotýkať sa perami jeho pier. Netuším prečo sa tomu tak bránim... Vstal, pozdravil a nastúpil do vlaku. Ďalej som sedel ana lavičke a sledovala som ako sa vlak pomaly rozbieha a odchádza s mojou láskou, ktorej som to nedokázala povedať. Povedať toľko ohovorenú, opotrebovanú frázu, jedno jednoduché slovné spojenie "ľúbim ťa". Ľudia, ktorí vystúpili z vlaku už zmizli z nástupišťa a osamela som. Znovu sa rozpršalo a mne začali po lícach stekať slzy. Cítila som zvláštne chvenie v žalúdku, taký nepríjemný pocit.