Basnicky.sk

To podozrivé ticho... Šepot... Samota...

Opäť a zas... Som sama... Ani by mi to tak nevadilo, keby prázdne nebolo moje srdce. Keby som vedela, že niekoho ľúbim. Ten úžasný pocit. Tá krása vyplívajúca z lásky. Prázdy je môjho srdca dom, prázdne sú duše siene. Ostali len.... Tiene, zaplavujúce ma spomienkami. Aké odporné je nič necítiť! Aké hnusné je nemilovať! I keď láska bolí, vždy radšej budem milovať a trpieť, ako nemilovať. Zrazu svet je bez starostí, nemám sa pre čo trápiť, no je tak prázdny. Ja potrebujem niekoho milovať! Potrebujem človeka, o ktorého sa smiem vždy oprieť, ktorý mi bude oporou, ktorý nezradí, nesklame, neodstrčí ma... A aj keď bude mať nejaké chybyčky.... Tie budú pre mňa jeho dokonalosťami... Niečím, čo nemá nik iný.

Samota ma ubíja. Nechcem byť sama! Áno, mám priateľov... No tí nie sú vždy tým, čo hľadám. Hľadám lásku, uznanie, pochopenie. Hľadám duševnú krásu, hľadám niekoho, koho môžem obdivovať. A nie tých, čo obdivujú mňa. Potrebujem svoje ideály, potrebujem vzor... Potrebujem človeka, čo ukáže mi cestu, keď sa stratím. No potrebujem človeka, čo ma bude na tej ceste aj sprevádzať. Potrebujem nezávislého človeka, na ktorom môžem ja byť závislá. A on môže byť závislý na mne. Potrebujem spriaznenú dušu... A hlavne, potrebujem lásku! Chcem ľúbiť a byť ľúbená! Chcem....

No môžem snívať ďalej... Však?

No ak budem veriť, sny sa v realitu zmenia. A ja verím.... Že raz nastane môj čas.... Náš čas....