Basnicky.sk

Osud je raz taký, prihrá nám človeka,
dušu, ktorá z počiatku za tebou narieka.

Ty však nezdieľaš s ním to isté,
myslíš si o ňom, jeho úmysly nie sú čisté.

Neberieš ho ako potrebu,
kým karta sa neobráti, pocítiš zmenu.

V ten moment si nevieš predstaviť deň,
bez jeho pohľadu, dotyku. Viem.

Tvoja snaha byť mu na blízku,
je sťa tlejúce drevo v ohnisku.

Len fúkaš, stále prikladáš,
zbytočne silu vynakladáš.

Oheň vyhasína...

S ranami na duši i na tele,
nevnímaš, čo je tak zreteľné.

Vyhasol. A ty sám nič nezmôžeš,
kým tú dušu, stratenú, nenájdeš.