Basnicky.sk

Stojím pred bránou osudu,
dáva mi na výber.
Urobila za mňa obludu,
čo hodnotí, ktorý je správny smer.

Za mojimi krokmi,
stopy krvi vedú.
Životodarné krvinky šťastia,
zo srdca sa lejú.

Bezvládna prosím o odpustenie,
zbaviť sa tohto kríža.
Spútalo ma to ako uväznenie,
sťa nedosiahnuteľná veža.

Som len úbohá bytosť,
čo za láskou vždy prahla.
Preto prosím Boha o milosť,
zbav ma neistoty, čo sa do mňa vkradla.

Nebo plače v daždi so mnou,
stromy vešajú k zemi tvár.
Bolestivo zavýjam s fujavicou,
prehrávam tak, ako v šachu kráľ.

Zas Pán Osud zahráva sa,
dokonale, ako vždy.
Vytráca sa moja spása,
opäť ma raz zavraždí.

Už aj slnko ukrylo sa,
bez radosti mesiac žiari.
V mojej mysli zatmelo sa,
zostáva mi žiť len v žiali.

Koleso šťastia sa viac netočí,
nemo tu len stojí.
Na tanier života pohľad mi bočí,
kus koláča horkosti mi osud ukrojí.

Bez zásluhy ho isto nemám,
bo horký je až priveľmi.
Na príučku osud sám,
do brány prsty privrel mi.

Poznačená, poučená
a s rukami za chrbtom.
Zostávam iste zabudnutá,
umlčaná životom.