Basnicky.sk

Cítili ste sa už niekedy ako v siedmom nebi? Väčšina z vás asi áno. Keď ste boli zaľúbený, keď milovali vás... A čo sa stalo potom, keď váš vzťah narušila beznádej? Boli ste zúbožený, stáli ste ako keby na kraji priepasti... O tomto vám porozprávam...

Tiché kroky a tak istý tichý šepot sa rozliehal v tichu, ktoré nemalo konca. Žblnkalo jazero, ku ktorému dvaja zamilovaní šli a tichý, jemný vánok sa hral s hladinou jazera. Vo vetríku sa ohýbali tie najtenšie vetvičky stromov a listy sa hrali so svojim „spoluvysiacim.“ Odrazu padlo čosi do vody, najprv kameň. A potom dve telá, ktoré sa nehanbili jedno pred druhým. Skočili do vody tak, ako ich Boh stvoril. Šantili spolu a smiali sa. Ozývali sa výkriky a tak isto aj veselý smiech. Sem tam sa ozval malý božtek, ktorý ten či onen dostal na tvár, na krk alebo na pery. Boli šialene zamilovaní. Večer bol na začiatku, noc bola mladá. Ale nie obaja mohli byť toľko vonku... Mohli byť, ale rodičia im to zakázali. Zatiaľ nepocítili beznádej svojej duše, ale pocítia...

Ráno sa zišli znova. Dvaja sedemnásťročný teenegeri. Ruka v ruke kráčali ulicou a každý sa za nimi obzeral a krútili hlavou. Ale oni si to nevšímali. Videli jeden v druhom seba. Zahľadení jeden do druhého si sadli na malý kopček, ktorý sa rozprestieral nad hladinou jazera. Spomínali, ako tam včera robili hlúposti, ako sa mali radi, ak jeden druhého videli vo svojom skutočnom ja. Vtedy sa ozval mladík, volali ho Andrew „Lia? Musím ti niečo povedať...“ Lia sa usmiala a privinula sa k nemu, potom povedala „Hovor“ Andrew stiahol tvár a vzdychol si „Nemôžem sa s tebou stýkať. Zakázali mi to. Ale už som to chcel skončiť. Dnes. Si ak šteniatko na reťazi, ktoré sa nedokáže odtrhnúť. Máš skoro osemnásť a …“ nedokončil. Lia sa od neho odtiahla a pozrela mu do očí „Prečo si mi to nepovedal skôr? Ja som si myslela, že tento deň bude výnimočný. Ja som ťa milovala, ale ako vidím, ty mňa nie.“ zašepkala a nahrnuli sa jej slzy do očí. Postavila sa a kráčala smerom k mestu, kde sa jej po lícach rozkotúľali slzy, ako keby tiekol vodopád. V očiach nemala nič iné, ako zlo a nič iné ako beznádej. Andrew sa ani neobťažoval ísť za ňou...

Posledné tri, štyri dni sa tiahli ako keby ich niekto zastavil. Ako keby sa zastavil sám čas a Lia nemohla robiť nič. Nedovolila rodičom, aby sa jej plietli do jej súkromného života. Neodpovedala im na telefonáty, na klopkanie na dvere, na výkriky zúfalstva. Ocitla sa na kraji si všetkým. Začala piť. Prvý a posledný ju opustil. Viac nikoho nebude mať. Obloha ako keby vedela, akú má náladu. Zatiahlo sa, zahrmelo a blesky padali z neba ako vločky, ale v niekoľko sekundovej rýchlosti zmizli. Silný vietor valcoval stromy a všetko navôkol. Len jedna duša, ktorá bola zmučená, sedela na posteli a premýšľala nad tým, čo bude robiť. Na ušiach mala slúchadlá a počúvala smutné piesne. Odrazu ako keby sa jej vyjasnilo v mysli. Niekoho potrebuje na porozprávanie sa... Ale nemohlo ňou hnúť. Niečo jej dýchalo na krk a nechcelo ju pustiť zo svojho objatia. Cítila ešte väčšiu beznádej a v mysli hovorila „Zabi ma, nech si kto si. Nenechaj ma trpieť tak dlho, ako som trpela. V duši mám beznádej, v srdci dieru. Nik mi nezapláta, vezmi si ju... Tú moju dušu.“ a vtedy sa jej pri uchu ozval hlas „Nie, nezabijem ťa. Ostaň sama, uvidíš, aké to je stratiť nádej...“ Vtedy Lia padla na posteľ neschopná sa hnúť a ťažké viečka sa jej zavreli. Sledovala, čo sa dialo...

Okolo bola tma. A nič iné iba samá tma. V ušiach jej doznievala pesnička, ktorú mala pustenú a zrazu počula len šušťanie a škripot. Prestalo to... Nič nepočula, ale videla. Pred ňou sa rozprestrela hlboká jama, priepasť, do ktorej mala vstúpiť, ak už nevedela, čo je to nádej. Ale vtedy si to všetko premyslela. Beznádej... Krycie meno, či naozajstná priateľka? Má vojsť do priepasti, či navždy mučiť svoju myseľ a svoj žalúdok tým, že bude piť? Lia sa nadýchla, i keď normálne to nebolo možné... Potichu pristúpila ku kraju priepasti, ktorá sa ako keby zasmiala. „Zbohom, Andrew“ zašepkala a zavrela oči. Vykročila a zrazu...

Otvorila oči. Bola v bielej miestnosti a nad ňou niekto, kto ju ošetroval. Necítila nič, len ju ťažila kyslíková maska na tvári. Spýtala sa potichu „Je tu?“ a keď jej odpovedal nesúhlas, z očí sa jej vykotúľali posledné slzy. Srdce prestalo byť a posledný výdych zaznel ako úľava. Takto vyzerá naozajstná beznádej.