Basnicky.sk

Živé more


Sediac v letnom meste
na obvyklom mieste,
na lavičke,
vychutnávam sladko – kyslú zmrzlinu
a pozorujem
mora ľudí hladinu.
Pohľad,
napriek oslepujúcemu slnku,
na každú jeho vlnku,
vyvoláva vo mne otázku
a na to, úvahu.
Aká asi je,
tá sladká žena vlnka,
čo ladne vlniac bokmi práve
preplávala popred mňa.
Je zvodná,
v letnej sukni
siahajúcej ledva po kolená,
no premýšľam,
čo zneisťuje ladný krok.
Privysoký opätok,
či tok
jej vlastných myšlienok.
Kam kráča, na čo myslí,
keď znervóznil ju prameň vlasov,
čo vietor nezbedník rozplietol jej do tváre.
Aha, už viem,
nebol to vietor nezbedník,
to mobil nervóznik,
čo vytrvalo zvoní
a ona beznádejne loví,
v kabelke
plnej dôležito bezvýznamných vecí.
Stratila sa za rohom
a už nedozviem sa,
či úspešný bol jej lov,
či včas ho vylovila,
či šťastná bola
pre ňu chvíľa,
keď začula,
kto jej volá.
Zahryzla som do kornútku,
keď opodiaľ zazrela som mladíka.
Na nos,
na truc slnku
spustila som okuliare,
nech lepšie vidím túto vlnku.
Urastený, upravený, dal si záležať,
na môj vkus až prehnane,
iste na niekoho čaká.
Trochu ho snáď ľaká,
že mešká ... on, či skôr ona.
V intervale jednej minúty,
pozrie vždy na hodiny na veži,
akoby mu nevadilo,
že pred pár týždňami
presne na poludnie zastali
a nenašlo sa nikoho,
kto by ich opravil ,
a tak vrátil mestu
peknú melódiu,
keď odbíja celá.
Po chvíli sa usmial do diaľky
a zamával.
Komu?
A už ju vidím.
Rozpustené, dlhé čierne vlasy,
krátka sukienka
a úsmev dievčatka.
Lásky sladké zvítanie,
v tesnom objatí do diaľky plávanie.
Letný vánok
strapatí mi vlasy,
pôjdem asi
no, nedá mi...
s úsmevom a obdivom
pozorujem okoloidúci pár.
Sú krásni.
Nastavil jej rameno,
ktoré so šarmantným úsmevom
a jemným úklonom hlavy prijala
a ako kráľovná vedľa neho kráčala.
Ten okamih úcty a vzájomnej lásky
bol pre mňa taký slastný,
že som s úsmevom,
v duchu hold
tomuto mužovi vzdávala.
Svoju lásku k stolu na terase zaviedol,
od stola stoličku odsunul,
a až keď sa jeho kráľovná usadila,
sadol si aj on
a vzal do rúk jej biele dlane.
Nevidela som jej do tváre,
no jej pocit lásky žiaril,
ako odraz v jeho tvári
podčiarknutý jasom,
ich žiarivo sivých vlasov.
Bola som nimi očarená,
no mala by som ísť...
keď ma v tom ktosi,
za šaty potiahol,
obdaril anjelským úsmevom,
a vtisol čosi do dlane.
Bolo to,
malé dievčatko s nebeskými očami,
strapatými vláskami.
Do ruky mi dalo gumičku
s lienkou červenou,
akú som aj ja ,
ako malá mala
a posadilo sa vedľa mňa.
A tak som mu do gumičky
zapla anjelsky jemné vlásky.
Ako za odmenu usmialo sa na mňa krásne
a odbehlo ku fontáne,
odtiaľ zdvihlo malú rúčku,
zamávalo na rozlúčku.
Bolo by to také krásne,
keby aj živé more ľudí,
čo k úvahám ma núti,
vedelo sa zastaviť...
na pár neopakovateľných chvíľ.
A ako ten malý anjel vzácny,
vyčariť úsmev slastný
a len tak, ním obdariť.
Neznámeho, neznámu...
Či toho pána oproti,
čo mračí sa na svet celý.
Prečo asi?
Že by, ...
No dosť!
Už vážne musím ísť!