Basnicky.sk

On:
Vždy keď pozriem na oblohu posiatú hviezdami,
myslím, na tie krásne chvíle, odohrané medzi nami.
Tie skutky dobra, čo až donedávna viedli nás vpred,
veď kam sa podela tá cesta, čo znamenala štastný stred?

Pocity, čo z nášho vnútra vreli,
chvíle, keď sme sa neskúsene chveli.
Tie okamihy vo dvojici prežité,
hlboké pohľady do očí zaryté.

Ona:
Tak teraz čakám na tvoju odpoveď,
kdesi ?
Prečo už pri mne nie si ?
Naše hviezdy sa už niekde stratili,
možno ich láska opäť privolá
aj ked viem , že tá
čo ešte ostala
je stále boľavá.

On:
Hľa unikol význam toho čo sme prežili,
keď jeden druhému oddane si slúžili.
Bolo to krásne no nechcem sa spät vrátiť,
s tebou aj bez teba, v diaľke sa stratiť.

Ona:
No nevzdávaj sa.
Ja som ešte tu,
rovnaká ako vtedy,
keď sme sa spoznali.
Tak ukaž sa mi.

Ver mi.
Neubližim Ti.
Môžme začat odznova,
celkom pomaly.
Túžím sa opäť dotýkať Tvojich dlaní.

Neponáhľam sa,
veď máme čas.
Už nedovolím,
aby rozdelil nás zas.

Tak neboj sa.
Ochránim ťa.
Milujem ťa.

On:
Si ako anjel, no nebola si mi súdená,
moja duša, ostane možno navečnosť zblúdená.
Tak otvor oči, a posledné zbohom prosím daj,
tým letným bozkom odprevaď ma a na cestu mi zamávaj...