Basnicky.sk

Zase ráno.Kolkáte už?Neviem...už to nerátam.Už nič nerátam.Nechce sa mi vstávať.Pomaly otváram oči a hladím do okna.Vonku svieti slnko ktoré ma na chvíľu oslepí.No v mojej duši prší.Stekajú po nej veľké kvapky vody a vytvárajú väčšiu a väčšiu kaluž z ktorej sa postupne stáva more.Veľké a nepreniknuteľné more ktoré mi bráni dostať sa na druhú stranu brehu.Preč z môjho pustého ostrova samoty.Bez ľudí,bez slov...bez lásky.Láska a to je čo?...pýta sa čosi v mojom vnútri.Pozri do slovníka...ked nevieš...odpovedám vduchu.A dotyk?...pozri hned aj ten nech nemusíš potom znova otvárať stránky.Zbytočne...ved všetko sa ti už vlastne zdá zbytočné.Pozriem opäť von.Medzi tým sa zotmelo.Oblohu pokryli mračná a oslepujúce slnko skryli pod svoj plášť.Ohlušujúce burácanie hromu pretne moje myšlienky.Aspoň na chvílľu nemyslím na nič.Keby to tak trvalo večne,alebo aspoň deň.Na nič nemyslieť,len byť.Začalo pršať,už aj vonku.Nielen v mojom nepreniknuteľnom vnútri ticha a samoty.Zatvorím oči a zapchávam si uši.Takto ostávam chránená pred svetom.Aspoň myslím,že to tak je.Ale prečo to robím.Prečo neotvorím dvere,ved takto nikdy nespoznám lásku,dotyk.Ani ticho sa nestratí.Toto naozaj chcem?Nie...len nemám odvahu to spraviť.Nemám odvahu otvoriť tie dvere samoty a ticha,za ktorými som už tak dlho zavretá,že sa bojím...čo ak nezvládnem svet.Co ak nezvládnem život,ktorý doteraz nebol.Otvorím oči...predsa len aspoň to.Ved čo sa mi môže stať.Prinajhoršom ich zase zavriem... a budem znova tam kde som chcela byť?Zrazu je ticho...po búrke.Pozriem smerom k oknu a vidím dúhu.Farebnú nádhernú dúhu.Už viem že to dokážem.Dokážem všetko čo chcem.A k tomu stačila jedna ´´obyčajná´´ dúha...