Basnicky.sk

Náhlivo zdvihla hlavu. Vrzli dvere,ale pravdaže na balkóne. O chvíľku sa tam objavila postavička nižšieho vzrastu, tak trošku pri sebe."Ach,ahoj babi!" vzdychla si. Nič prekvapujúce, veď musí mať prehľad,čo sa deje na JEJ dvore. Onedlho zas zašla dnu, venovať sa olovrantu. Ona sklonila hlavu a pohladkala malinké stvorenie na kolenách. Kocúrik sa lenivo natiahol,zamraukal a opäť zadriemal. Načas sa v okolí rozliehalo len pokojné pradenie. Dážď odvčera troška polavil,hoci tráva ostala zmáčaná, skláňala sa pod ťarchou kvapiek k zemi. Akoby jej vzdávala hold. Do pokojného ticha,narušovaného len pradením, sa ozvala jemná pieseň. "What you do speaks so loud I can’t hear..." a tak nejak aj dalej. Začala si pomhkávať melódiu,keď jej odrazu došlo,že to zvoní jej mobil. Nemotorne položila mačiatko na zem a pribehla k nemu. Našťastie ho nechala len v chodbe,ten telefonát skutočne čakala. Pozrela na meno. Robo. Keby mohla,teraz by zapriadla ako ten kocúrik. Nádych, výdych... "Áno?" Tesne pri uchu sa jej ozval hlas,taký nežný a pokojný."No ahoj Viki...Pôjdeš teda von? Ja len,že tak za pol hodinku som tam." Toto snáď ani nepotrebuje komentár. Pravdaže, súhlasila. Pohladkala kocúrika, ktorý sa jej počas telefonátu pritmolil k nohám. "Pá,cicko!" povedala mu nežne. Prezliekla sa a rýchlo na to ich "tajné" miestočko. Cestu poznala spamäti. Chodievala tadiaľ odpradávna. Našla ho tam. Ležal v tráve. Mal zavreté oči a práve v tej chvíli vyzeral tak zraniteľne..."Ahoj!" povedal potichu. Chcela sa spýtať,ako o nej mohol vedieť,veď šla celkom potichu. Ďalej si už však vystačili bez slov.A slová tak ostali nevypovedané, zmenili sa v blúdiace myšlienky v temnote jej mysle. Pri ňom by dokázala zaspať navždy a netúžila by sa prebudiť, nechýbal by jej slnečný jas,lebo on bol slnko, ktoré jej svietilo,len jej. Kdesi z hĺbky. Nežne sa k nemu túlila. Ako mohla bez neho doteraz žiť? Ako mohla žiť bez JEHO lásky? Na krku cítila jeho dych. Tak veľmi ho milovala... Kdesi v diaľke zahrmelo. A potom zas. Oblohu preťal blesk. Rozpršalo sa. Prečo zrovna teraz? Prečo? Prečo? Prečo? "To tak skoro neprejde,asi by sme mali ísť...Pôjdeš so mnou?"spýtal sa. V hlase mal presne to,čo ona cítila. Sklamanie a aj nejakú divokú radosť z dažďa. "Ale hej,len si skočím pre bajk." odpovedala mu. Cesta späť bola mimoriadne blatistá. Však čo mohli čakať? Takže keď sa konečne dostali na NORMÁLNU cestu, snáď hodinku čistili bicykle od blata. A oni na tom neboli omnoho lepšie. Keď už všetci a všetko vyzeralo aspoň znesiteľne,zbehli do mesta.Keď sa mali rozlúčiť,on povedal: "Dnes sme spolu boli krátko... Nepôjdeme ešte von? Tak ale za pol hodinku...Viki,prosím!" Tá prosba bola tak úprimná,že sa nedala odmietnuť. Vzdychla si a súhlasne pokývala hlavou. Stretli sa opäť. Prestalo pršať."Pôjdeš na chvíľku ku mne?"spýtal sa. Zatvárila sa pochybovačne a on jej nerozhodnosť vycítil. Svoj návrh spečatil bozkom. "Neboj..."povedal akoby s pobavením. "A čo zato?" spýtala sa pre zmenu ona a chytila ho za ruku. "Som tvoja."dodala tichšie. Odomkol dvere a vošli.Pravdaže,smer jeho izba.Okrem riadnej kopy kníh (čo vyzeralo presne ako u nej)a pravdaže postele(:o)) stál v jednom rohu klavír. "Zahraj niečo,prosím..."požiadala ho. Sadol si k nemu a začal hrať. Tak nádherne... Ale už sa museli rozlúčiť. Aspoň pre dnešok. A opäť sa rozpršalo. Ten dážď im bol súdený... A ona teraz sedí tu,píše tieto riadky a vie,že ho miluje. A ja ti to chcem povedať tiež,síce to vieš dávno. Robko,milujem ťa.