Basnicky.sk

Ľúbezné pery v posledných chveniach
smelo čakajú diaľnu púť,
panenské rúčky, bolestne bledé,
predobraz budí sestru smrť.

Na chladné čelo alabastru,
čo zdobia perly hviezd
padajú tiene, padajú bôle
a mne sa rúca celý svet.

Víta ju svetlo, priezračná žiara,
s dôverou núka svoju dlaň.
Prichádza bližšie, tak neodbytne,
tá náruč čaká, jasá raj.

A ja sa korím, hlas sa mi láme,
lebo som stratil vlastnú tvár;
veď moje bytie pre lásku bolo
- no pýche som ho zapredal.

V tú chvíľu hrdosť, láske brániaca
odišla niekam loďou múz
a moje trpké rozlúčky slová
drali sa síce šeptom z úst,
no ona ich už nevníma.

Nevkročil som do jej sveta,
kľúče mala skryté.
Chladnosť bola tvrdá zbraň
proti mojej pýche.

Keby som priznal, nezradil seba,
mohlo to zmeniť dejiny.
Bol som však slaboch, nuž čuj ma teraz:
Ľúbim Ťa, kvet môj premilý!