Basnicky.sk

michaleeenka  Zobraziť/skryť lištu autora

Hermina

Vela ludi vravi,ze v jednoduchosti je krasa.Ale co je jednoduche nikoho nezaujima.Poznala som jedno dievca,ktore svojou jednoduchostou ocarilo len zopar a preto som velmi stastna,ze patrim medzi nich.Povedala mi to aj ona sama este k tomu mi aj podakovala.Ona sa volala Hermina,uz len z jej mena bolo citit,ze nezvycajna. Bola krasna!Plave,kucerave vlasy jej padali az k bedram take vlasy ako mala ona som uz nikdy viac nevidela.
Oci?Tie mala tmavo hnede a uzasne pasovali k jej vlasom.Este k tomu boli obrovske a v jej tvari ziarili a vzdy ich mala leskle,no pritom nikdy nedala do seba kvapku alkoholu a mame dalsi bod pre jej nezvycajnost.Pery mala plne a plet dokonalu,nikdy na seba nedala kusok mejkapu.Bola nizka a pritom chuda.V jej vyzore toto vsetko bola jednoduchost.A teraz zacnem s jej povahou.Bola velmi mile dievca s nikim sa nikdyy nehadala, vzdy jednoducho ustupila.Nemala rada doslova plakavala,ked videla opustene deti,zvierata,ked videla postihnutych ludi a velakrat sa s nimi chcela vymenit.V skole jej to islo tak na dvojky,nikdy sa nepokusala na seba putat pozornost...Ako som uz spominala casto krat si chcela vymenit telo...
Kazdy piatok chodievala do detskeho domova.Po mozno pol roku co tam chodila, prislo male dievcatko,ktore malo velmi zly osud.Nieleze bola opustena,ale ani matka priroda jej ju neobdarila.Nemala pery a preto ani nerozpravala.Hermina jej ako jedina z ludi rozumela,nikto nevie ako preco.Proste to tak bolo.Uz do domova nechodila len piatok ale kazdy den.Ona sa do dievcatka akoby zalubila.Stale boli spolu,neustale.Az sa stali nerozlucnymi,no lucili sa na noc a ked Hermina isla do skoly.Poviete si,ze to robia najlepsie kamaratky a ony nimi boli.Rozumeli si aj bez slov.Hermina jej dala meno Tamara,meno,ktore vyberala od kedy ju poznala.Hermina kazdy vecer prosila Boha aby ich duse vymenil,ale predsa take nieco neni mozne.
My myslime,ze nie.Bol utorok ako kazdy iny.Vybrali sa do parku nakrmit holubkov.Mali to radi preto lebo niekomu pomahali.Take srdcia ako ony ma len malokto.Ked dokrmili holubkov zacali sa modlit.Kazda sa modlila za nieco ine.Harmina za premenu seba a jej ..............
Dátum vloženia 25. 5. 2007 22:27
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2929
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Vybrali.sme vybrali.sme Linkuj.cz Linkuj.cz Jagg.cz Jagg.cz Google Google facebook facebook yahoo! yahoo! digg digg delicious delicious furl furl
Komentáre k básničke
  1. michaleeenka (napísal autor básne)

    Ty co ste to precitali skuste dopisat zaver, rada by som vedela aku ma kto fantaziu a kto si co pod cim predstavuje...DAKUJEM

    26. 5. 2007 08:59
  2. HUD81

    Tamarka sa tiež modlila... chcela aby jej rozumeli aj iný ľudia. Aby ju už neodsudzovali pre jej neschopnosť verbálne komunikovať. Odriekala túto modlitbu, odvtedy čo si začala uvedomovať seba. Bola ešte dievčatko, no svoj údel začala pociťovať. Všetci ju odsudzovali, lebo bola iná a ona si prisahala, že by dala všetko za to aby bola ako ostatné rovesníčky. Odriekli modlitbu... Vysypali posledné omrvinky z chleba pre holúbkov a sledovali, ako tie stvorenia dychtivo bozkávajú zem. Pusinkujú ju - vyzeralo to tak, jedli a bozkávali zároveň. Sedeli na lavičke, keď tu zrazu pribehol nadrozmerný čistokrvný chrt, ktorý vyplašil všetky holúbčeky. Chcel sa s nimi naháňať a hrať. S brechotom a splašene pobehoval po parku. Tamarka sa psa zľakla a bála sa ho. Túlila sa na Hermínu a jej pohľad znova prehovoril. Pes pribehol k lavičke a začal oňuchávať dievčatko. Harmina musela zasiahnuť, lebo dievčatko šalelo strachom... Chytila ten výstavný kus za ušami a kamarátskym podrbaním ho častovala slovami " si krásavec kde máš pána " vravela, pričom obdivovala jeho hrubý vybíjaný obojok na ktorom sa vynímalo meno - Cézar... Netrebalo dlho a pán sa objavil. V značkovej športovej súprave a botaskách nemenovanej značky, čo nosí každý "fras" pribehol pohľadný mladík a s obavami v očiach schytil psa. Povedal "prepáčte on sa chce iba hrať, je to dobrák - nikomu neublíži". Usmieval sa a snažil sa mu pripnúť obojok. Videl že slečna nemá problém so psom, skôr s jeho prítomnosti bola mierne vytočená. Obidvaja hladili psa poza uši, ona hľadela na neho a on si všimol malé dievčatko skrývajúce sa za Hermínou. Zbadal, jej handicap a čítal z jej očí strach z jeho domáceho miláčika. Chcel aby ho pohladila, ale reakcia dievčatka bola afektová... mala panický strach zo psíka. Pochopil, že radšej to skúšať nebude. Usmial sa na Hermínu a utrúsil... " To je sestrička? " Hermína sa zmohla len na - " dá sa povedať, že áno ". Mladík sa pousmial a nechtiac sa dotkli rukamim keď šmátrali po srsti Cézarovho kožuchu. Harmína sa trošku mikla. Bola dosť plachá, no páčil sa jej ten dotyk. Mladík jej povedal: " máš krásne vlasy ". Jááá... odvetila Hermína. Áno ty, milovníčka psov. Áno ty čo máš skoro sestričku. Červenala sa - " Ďakujem odvetila " a pritúlila si Tamarku k sebe. Mladík pochopil, že je už zrejme otravný a porúčal sa so slovami: " má ťa rada tá tvoja skoro sestrička - je to vidno " už musím, lebo Cézar má rezervovaný termín u kaderníčky - musí tam byť presne, lebo tá pani je veľmi dochvílna - tak tešilo ma dievčatá ". Pri odchode sa ešte obzrel, aby si zafixoval poriadne tvár tej slečny. Nemusel pridlho pozerať, bola ľahko mu zapamätateľná... krásne zvláštne vlasy, nádherné oči, pery ako z hodvábu ... žiadne očné tiene, lesk na pery, retiazky, makeup, prstene, nechty... také prosté dievča. Také prosté, no predsa tak krásne a zaujímavé. Plaché, vrúcne stískala to dievčatko. Musím ju spoznať si povedal a tu Cézar mi v tom pomôžeš. Cézar ako keby rozumel - zabrechal. " Hodný Cézarko, aj tebe sa páčila však " Aj zajtra sa tadeto prebehneme, možno tu bude... Na druhý deň sa situácia opakovala... Modlitba + kŕmenie + brechot + Tamarkin strach + Hermióna v pomykove a náš mladík s iskrou v očiach si vychutnával prvotné náznaky vzniku sympatií k Hermióne. Ďalší deň... to isté. Znova sa tretli a zas. Vždy tam bola s Tamarkou. Prechádzali sa v popadanom lísti a rozprávali sa vždy okolo hodiny... Rozlúčenie... Hermína začala cítiť, čo ešte nikdy. Imponoval jej, bol milý, pozorný, zaujímal sa o jej Tamarku. Bol taký iný. Dvoril jej. Neskôr sa držali za ruky... Padol prvý bozk. Bola tu láska. Zaľúbila sa. Už to neboli len holuby, prečo chodila do toho parku. Tamarka zrazu nebola na prvom mieste, no často ju navštevovala aj s jej novou prioritou v živote. Brávali ju von, no skôr sa venovali vášnivému bozkávaniu, ako dievčatku. To si už aj na psa zvyklo. Tí dvaja, už nevedeli bez seba žiť. Milovali sa navzájom. Prešli už 4 mesiace od prvého ich stretnutia. Bola to láska, ako z rozprávky. Hermína sa od samej lásky aj modliť zabúdala. Modliť sa pre tú, čo ju tak potrebovala. Bývali už spolu a radovániek mala vyše hlavy. Na modlenie nezostával čas. Jedného dňa keď jej milovaný šiel na služobnú cestu... bola sama doma večer a strašne pršalo - bola prietrž mračien... nemohla ísť za Tamarkou v takom počasí, mala to v úmysle - konečne mohla. Pršalo, búrkalo sa - vypadla dodávka prúdu. Všade bola neskutočná tma, vilová štvrť zhasla. Pobrala sa spať. Spala tvrdo, počas búrky sa dobre spalo. Nezvykle dlho spala, vstala - bolo ráno. Pretrela si oči, hodila vlasmi - cítila sa čudne. Vkročila do kúpelne a pozrela do zrkadla. Zmeravela... nemala pery... Pretrela si oči, dotykmi hmatá - " Ja nemám pery " chcela povedať nahlas a kričať - no NIE... nedalo sa. Veď nemala pery. Musela sa pridržiavať umývadla, aby neodpadla. ONA nemala pery. Spamätala sa. Schytila telefón... vytočila svoju lásku. Zdvihol " ránko lásočka moja? - ako sa máš?" - pýtal sa. Snažila sa niečo povedať - no nemala pery, nevylúdila ani slovo... len bľabot. Uvedomila si to. Veď ja nemám pery. Nemôžem rozprávať. Vždy to chcela - ale to znamená? Tamarkaaaa... Zrazu zvonil telefón. Bol z Detského domova. Ozvalo sa: stal sa zázrak. Ich modlitby boli vyslišané. Uvedomila si, to som vždy chcela. Musím ju vidieť a počuť. Počuť moju Tamarku. Utekala za ňou. Ľudia sa v autobuse za ňou obzerali ako vždy, no tento krát to bolo pre to že nemala pery a nie pre jej krásu. Nemohla poďakovať za lístok v buse... nemala pery. Dorazila - uvidela ju, všetci plakali - lebo to pochopili. Obajali sa a ona ju počula hovoriť. Počula jej hlas. No Tamarka jej nerozumela odrazu. Nevedeli sa dorozumieť. Naopak to fungovalo predtým. No teraz nie. Nerozumeli si ani slovko myslené. Zosmutneli obe. Dobehol jej milý. Skoro ho zvalilo na zem, keď ju uvidel. Obajali sa, plakal. Aj ona plakala. Už sa nemohli bozkávať. Nemohol cítiť ten zamat z jej pier. Ona nemala pery. Ťažko sa tomu verí, ale po 2 týždňoch bol koniec lásky. Veď nemala pery... Hermína pochopila, konečne pochopila údel malej Tamarky. Srdce jej zvieralo, stratila toho, čo tak veľmi milovala. Veď nevie rozprávať a ani bozkať. Utápala sa po nociach. Preplakala celé hodiny. Utešovali a držali ju pri živote len slová Tamarky. Jedného dňa jej povedala: " Vieš - ťažko ti teraz Hermína rozumiem, po starom to bolo lepšie - už som si zvykla, aj rovesníci ma už brali takú, aká som bola. Je mi horšie ako vtedy - keby sme sa tak mohli vymeniť - ale zázraky sa nedejú a dva krát po sebe už vôbec nie. " Prešli 2 mesiace od zázraku. Hermína bola samučičká ako prst, no niesla svoj údel. Priala Tamarke a zmierila sa s osudom. Jedného dňa sa ráno zobudila , spala veľmi dlho a tvrdo - veď pršalo... pretrela si oči, stra+sne ju smädilo - navlhčila si pery... PERY? veď ona... pery - má a sú vlhké a hodvábne. BOL TO LEN SEN... sen v ktorom sa splnili ich modlitby...

    Plakala, veľmi plakala, no prečo vlastne skutočne plakala nikto nevie... skúste si domyslieť, každý za seba: pre to že má pery? alebo pre to že ich Tamarka znova nemá...


    Láska ako taká - je zmyslom života...
    Život je taký, aký si ho urobíme - tak robme veci lepšie...

    27. 5. 2007 02:26
  3. HUD81


    27. 5. 2007 02:27
  4. mojesnenie

    Bolo šest,tichý podvečer, keď si obe uvedomili, že možno treba prosiť v Jeho dome aby splnil ich prosbu. Ruka v ruke vstúpili do najbližšieho chrámu. Kňaz rozprával o živote nejakej svätej. O tom, ako sa túžila stať mníškou, ale Jeho plány boli iné. Ako sa podvolila Jeho vôli a prijala ju bez reptania.
    Vtedy si Hermína uvedomila, že On má možno iné plány s Tamarou. Možno to utrpenie má zmysel, o ktorom netušia, lebo netušia a nevedia nič o Jeho plánoch.
    No neprestávala vo svojich modlitbách prosiť za svoju sestricku.

    27. 5. 2007 08:51
  5. michaleeenka (napísal autor básne)

    mojesnenie
    krasa,dakujem,ze si sa toho ujal

    27. 5. 2007 15:46
Pre vloženie komentáru je potrebné sa prihlásiť >>