Basnicky.sk

Pamätám si, keď som ho videla prvýkrát,
bol tam on a jeho kamarát.
Pozrel sa na mňa skúmavým pohľadom,
myslela som, že tak pozerá po každom.
Stále na mňa pozeral
a úsmev mi pritom daroval.
Jeho hnedé oči by boli pre niekoho obyčajné,
pre mňa však boli ihneď niečím zvláštne.
Vždy keď sme sa uvideli oči sme zo seba nespustili
a nesmelé úsmevy si pritom vymieňali.
Začala som k nemu cítiť to, čo som tak skrývala,
láska k nemu bolo to, čoho som sa tak obávala.
Veľmi som sa jej chcela brániť,
ale nemal ma kto pred ňou chrániť!
Myslela som si, že ma nemá rád,
a že nechce byť viac ako kamarát.
Chcela som na neho zabudnúť
a inému do náručia sa vkradnúť.
Raz som bola s tým potom s iným,
ale v mojom srdci bol stále jediným,
ktorému by som chcela povedať,
že iba jeho budem skutočne milovať.
Na dlhší čas sme o sebe nič nevedeli,
moje myšlienky mu už tak nepatrili.
Myslela som, že som mu ukradnutá,
tak aj moja láska k nemu bola zabudnutá.
No po dlhom čase sa sme sa opäť stretli,
myšlienky a city k nemu ma zase zmiatli.
Keď ma zbadal v jeho očiach videla som radosť
a zároveň v nich bola veľká slabosť.
Bál sa prísť za mnou objať ma a povedať, ako veľmi som mu chýbala,
chcel prísť a povedať mi tie slová, z jeho pohľadov som to čítala.
Sledoval každý môj krok, každý môj pohľad,
nevšímala som si ho, bola som chladná ako ľad.
Chcela som, aby vedel aké to je,
keď sa niekto nešťastne zamiluje.
Stále som rozmýšľa či ma predsa rád môže mať
alebo sa rozhodol opäť so mnou zahrávať?
Vyhľadávali sme jeden druhého prítomnosť
premýšľala som či to všetko má vôbec budúcnosť.
Keď ma videl vedľa iného žiariť
začal nenormálne na mňa žiarliť.
Prvú, ktorá mu do cesty prišla, vášnivo bozkával,
pritom jeho pohľad stále na mne zostával.
Nechápala som čo chce týmto správaním dosiahnuť
vedela som jediné, že chcem už LEN zabudnúť!
Pokrútila som hlavou a odišla bez slova
povedala som si že musím začať odznova.
Stále však dával najavo svoju žiarlivosť,
nemohla som už vystáť ani jeho prítomnosť!
Raz niečo spravil a vo mne narastala zlosť,
povedala som mu, že už by toho bolo dosť!
Pýtala som sa čo to všetko má znamenať,
nevedel čo mi má na to povedať.
Vykrúcal sa a do očí mi klamal,
ani len netušil ako ma týmto skutkom strašne sklamal.
Nespávala som celé noci,
ale musela som sa zmieriť bez iných pomoci.
Nechápala som prečo to všetko robil,
bolo by možné, že by ma naozaj ľúbil?
Teraz keď sa náhodou stretneme,
len tiché “ahoj“ si povieme.
Už tam neni ani ten úsmev, len rýchlo sklopíme zrak,
je to asi lepšie, že je to tak.
Ale raz by som chcela vedieť, čo v skutočnosti ku mne cítil
či som bola jedna z mnohých, ktorú na nevinný úsmev chytil
alebo ma mohol rád mať,
ale bál sa mi to povedať?
Neviem..
Ja ho však budem ľúbiť stále, tým som si istá,
a som zvedavá či ešte osud niečo na nás dvoch chystá.