Basnicky.sk

„Maj sa!“ skríkla svojej naj kamarátke a otočila sa. Posledný pohľad venovala cez závoj dažďa vedľajšiemu vchodu, smutne vzdychla a rozbehla sa. Jej kroky preťali kaluž na pol. Spomalila. Hoci už mala bledunké nohavice po kolená mokré, ďalej kráčala opatrne. Našľapovala jemne ako mačka, obratne si hľadala cestičku. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Nedokázala ich už dlhšie udržať. Splývali s kvapkami dažďa, ktoré jej stekali z premoknutých vlasov na tvár. Akoby plakalo celé nebo... Uslzenú tvár zdvihla k potemnenej oblohe. Výdych jej trošku pootvoril ústa. Na perách pocítila nežný dotyk kvapky. Nechala ju rozplynúť sa. Stála tam dlhšiu chvíľu, bez pohybu. Celú svoju bytosť ponechala náhode. Ponechala ju zúrivému besneniu živlov. Vietor jej strapatil vlasy, narážal jej do kolien a z pľúc vytláčal vzduch. V jeho hukote nebolo počuť tiché vzlyky. Lejak silnel a ona tam len stála, nehybná. Kvapky dažďa zanechávali na jej jemne ružovej bunde stopy, rovnako ako nôž ponechal pár jaziev na zápästiach. A rovnako ako on ponechal nezahojenú, hlbokú ranu v jej srdci. Nedovolila jej premeniť sa na jazvu. To teda nie! Krčiť sa v kúte, nechať si krvácať srdce a čakať? Nie. Musela prijať skutočnosť. A to len tak, že sa jej postaví priamo, z očí do očí. Ako ináč by sa dalo bojovať proti bolesti, ak nie rovnakou zbraňou? Čo najlepšie zahojí ranu, ak nie pomsta? Inak sa rana stane jazvou a navždy ju bude mátať. Ostane poznačená. Slzy sa rinuli z jej očí v čoraz väčšom prúde. Túžila nájsť.... Čo vlastne? Pokoj, porozumenie a...... možno lásku. Ale nie ďalšiu prekrásnu, zlatom zdobenú bublinu, do ktorej keď vstúpi, praskne. Na ruke pocítila dotyk. Poznala ho priveľmi dobre. A milovala ho. Vzdorovito zavrela oči. Nechcela ho vidieť. Zrak však nijak neovplyvnil čuch a ona cítila vôňu, ktorú vždy spájala len s ním. Nepozvane sa jej v mysli vynorili spomienky. Nič konkrétnejšie, len krátke záblesky. Možno najdôležitejšie. Stál za ňou úplne ticho, akoby očakával, že bude kričať, vyhrážať sa mu alebo... Alebo plakať. To poznanie ho zasiahlo hlboko. Plače? Kvôli nemu? Veď jej nechcel ublížiť. A predsa. Nikto nevie, čo to robí samo od seba, aj keď má úmysly len dobré. „Prepáč.“ zašepkal ticho. Ostala ticho. Nemohol vydržať jej mlčanlivosť a tak opäť prehovoril: „Prepáč, že som sa správal ako blázon. Prepáč, že som ti klamal. Prepáč, že som ti ublížil. Prepáč, že....“ Nemohol dopovedať. Dlaňou mu zakryla ústa, chvíľku mu vyzývavo hľadela do očí a potom ho pobozkala. Krátko. Usmial sa. A ona odkráčala.