Basnicky.sk

Bol raz jeden maličký vtáčik. Ten vtáčik miloval slobodu a všetky živé tvory. No ľudí sa aj trochu bál. Rád si len tak lietal po svete a sadal na vysoké stromy. Raz sa omylom dostal do mesta. Tam si sadol na malé okno. Okno sa otvorilo a vyklonila sa z nej strapatá hlava mladého chlapca. Keď uvidel vtáčika, usmial sa. Vtáčik zostal nehybne stáť. Keby bol človekom - povedali by sme, že zabudol zatvoriť ústa. Zahľadel sa do tých krásnych očí chlapca a sníval. Chlapec bol zas prekvapený, že vtáčik neuletel, keď otvoril okno. Odvtedy chodil vtáčik na to okno sedávať každý deň. Občas tam sedel bez pohybu aj pár hodín, len preto, aby uvidel chlapca. A keď chlapec neprichádzal, lámalo mu to srdce. Vtáčik sa zamiloval. Jedného dňa chlapec otvoril okno a vtáčik tam ako vždy sedel. Dal mu omrvinky, aby ho prilákal bližšie... A zrazu... Vtáčik ani nevedel ako, ocitol sa v zlatej klietke. Prvé dni v zlatej klietke boli pekné i napriek tomu, že chlapec vzal vtáčikovi slobodu. Venoval sa mu, dával mu lásku... No o pár dní ho vtáčik omrzel. Rozhodol sa, že si kúpi krajšieho a pestrejšieho vtáčika a že starého všedného vypustí. No nechcel ho pustiť len tak. Chcel, aby vtáčik už nemohol nikomu patriť a aby ho už nikto nemohol milovať. Chcel si ho "označkovať", aby všetci vedeli, že ten vtáčik bol jeho. Bol sebecký... A tak zlomil vtáčikovi obe krídla. Síce mu dal slobodu, no akú... Keď už nemohol nikdy v živote lietať, nemohol prežívať tie najkrajšie pocity, ktoré mu umožňovalo len lietanie... A navyše mu spôsobil bolesť. Nielen fyzickú. Vtáčik už nikdy nebol taký ako predtým... Chodil ako bez duše. Bál sa spoznať nového chlapca. Teda spoznať sa nebál. Skôr sa bál toho sklamania, ktoré mu spôsobilo toľko bolesti...

Tým vtáčikom som ja. Ty si ten chlapec... A tie krídla... Sú mojím srdcom... =(