Basnicky.sk

Kto si? Prečo ma ovládaš?
Prečo strácam sa v stáročiach vekov ukrytých v tvojich očiach?
Prečo zrazu nie je východ, cesta späť,
či rozhodnutie odkiaľ a kam?
Niet vody, stratila som kompas,
som uveznená v púšťi obklopená pieskom,
ktorého lesk ma pripravuje o zrak,
kde každé zrniečko odráža sen - spetný pohľad na minulosť?
Život sa mení závratnou rýchlosťou,
ako duny piesku pod náporom vetra -
stretla som lásku, no bola nebezpečná.
Stretla som oči, boli tak tmavé ako stôl z mahagónu v tvojej pracovni,
opantal ma ich lesk a tajomná žiara,
ako hviezdy na nebi za mestom o polnoci,
úsmev, ktorý skrýval tak mnoho, a predsa toľko mi dával,
detský smiech a skrytá neha.
Plakala som v rozkošnom kŕči - poddala sa láske,
mašla pochopenie a nehu v bolestnom objatí - jediný dôkaz na ošúchanej, obohranej páske...
Padala do tmy, bez zábran a strachu,
prsty zaborené do tmavých vlasov blúdiac
v spleti neposedných kučier,
padala a nemyslela na zákon - čo po dopade?
Oddala sa sérii falošných hier,
milovala chuť tvojich plných pier,
zradila tak vieru, vieru všetkých vier - vieru v seba,
začala veriť Tebe a v Teba.
Kto si?
Tajomný rytier, sen či predstava, bolestná spomienka?
Zavrel si dvere, no predtým si stihol :
"...bola si dobrá milenka."
Jednou vetou zabil si všetko,
veštko dobré, čo začalo rásť na pustej pláni,
zabil si nádej, vieru, telo túžby už sa stráni...
Myšlienky hriechu ukryté do múrov katedrál...
Zabil si básnika...
Zhaslo svetlo v očiach a nevyšli hviezdy,
bol si mi všetkým,
už nie si!