Basnicky.sk

Myšlienky sa rútia bezhlavo, no už nás nezasahujú tak bolestivo,ale za to presnejšie.
Zrazu, ale nie som si istá, že je to tým vekom, akoby som začala chápať ten skrytý zmysel zdanivo nezmyselných slov. Akoby sa vo mne otvoril preistor, ktorý doteraz bol zavretý a neprístupný verejnosti, verejnosti a ani mne samej. Jedného dňa som sa zobudila a len tak zrazu, bez prípravy a bez opýtania, a bola som z toho v šoku, to Vám hovorím, ocitla som sa v miestnosti, kde akoby knihy v policiach do neba siahajúcich boli naukladané, a núkali sa mi, a ja pochopila som, že je mi dovolené čítať, že je mi zrazu dovolené myslieť. A od toho rána často navštevujem onú kruhovú miestnosť, zavŕtavam sa do kníh, raz do jednej a hneď zas do druhej, skáčem ako plachý lúčny koník, tak desia ma myšlienky, tak bojím sa dôsledku z toho vyplývajúceho, teda, že odhalí ma niekto, že niekto všimne si, že myslím, že pochopila som zmysel šedej hmoty, ktorá sa tak zdanlivo nezmyselne povaľuje v našej lebke, a že budú odomňa žiadať dôkaz tejto mojej činnosti, dôkaz môjho myslenia. Výtvor, čo na slovo vzatý bude vynálezom, čo posúvať ľudstvo bude vpred, vynález na ktorý ľudia spievať budú ódy.Strach neopodstatnený, ale to viete, mladá myseľ, poznačená vekom dnešnej doby, pre ňu charakteristická je samoľubosť, preto odpustte mi, Vážení, odpustite mi moje - opodstatnené, neopodstatnené?- obavy.
V jednom okamyhu, v tej jednej osudnej chvíli, keď zaplavý vašu myseľ to osudné žiarivé svetlo, keď už, už sa chystáte pochopiť zmysel života, si uvedomíte, že to nie poznanie vás oslepuje, lež slnko. Praobyčajné, čarovné.
Tak ako kedysi ľudia kráčali na vrchol tajomnej hory, svätej, jedinečnej, obyčajnej, tak ja dneska prvým krôčikom chystám sa vstúpiť na cestu Myslenia. Na cestu plnú výmoľov a skál, zradných prekážok, tieňov, i priateľov, skrytých v hmlistom opare obyčajnosti, skrytých za leskom bohatstva a slávy zastúpenej tou najvyššou mocou, mocou Hlúposti.
Klaniam sa jej, veď nezaslúži si našu úctu, keď tak obyčajná a jednoduchá, čistá ako ranný vzduch vznášajúci sa nad čerstvo pooranými poliami, tak očividná vo svojej jednoduchosti, dokázala sa posadiť na trón? Klaniam sa jej a vzdávam úctu, lebo podarilo sa jej to, čo Mysleniu nepodarilo sa v minulosti nijak zvlášť často.
Naskytá sa tak otázka, čo je lepšie? Byť Múdrim a mylieť, alebo si zvoliť cestu hlúposti a nechať sa davom zdvyhnúť na piedestál- bez námahy a ujmy, akú spôsouje samotné Myslenie? Byť kráľom v rozprávkovej ríši- je to také zlé?
Veď doba dnešná, priam akoby pôvodom z Homérovho pera vzyšla- samá báj, a na vrchole, zvieratkami korunovaný kráľ korunou zo syra, čo lýška ukradla havaranovi! A ten len nemo pozoruje dianie, hlúpi je, hlúpi je! Kričia zvieratká s kráľom na čele, no ten akoby zabudol, že koruna jeho z havranovho syra je!
Slnko už znova vyšlo na svju púť, páni, na to skutočne nedá sa zabudnúť, na pohľad na zvieratká, čo kráľovi splnia všetky priania, ako stádo kráv, prepáčte mi milé dámy, že beriem si vás do úst- pardón ,do pera, presnešie by dalo sa povedať- lež sami uznať musíte, že stačí vám vemená pohladkať, zbaviť ťarchy mlieka, a vy spokojne a bez pretvárky budete, tak ako vám budú ukazovať - múkať.
Kde je Myslenie, Hlúposť je kráľovnou všetkých, poďme sa je pokloniť, aby si náhodou nemyslela, že od nás niekto nemá ju rád, len ty malý chlapče, budeš tihcho, to ti hovorým! A nie ako naposledy, keď na cisára si zakričal- Veď on je nahý! Dnes nebolo by to bez odplaty, preto radšej od teraz nech si nemý!
A tak, ako v rozpávkach to býva, chlapec onemel, jazyk z dreva, nevládal viacej sa hýbať. Klaňal sa Hlúposti, spolu s ostatnými v dave a nikto nevšimol si, že jeho dušu čosi kváre, že ju trhá, šklbe, bolí, že kričať nemože! Do duše vrývajú sa mu slová, tak ako vtedy, keď kričať chcel na cisára- čo je to za kráľa, ked korunu má zo syra! Keďže však bol nemý, tentoraz nemal kto ukázať pravdu ostatným, a tí, nuž ako inak, klaňajú sa kúsku syra- na rozkaz!