Basnicky.sk

OČI

Sťa okno do duše žiaria na tvári.
Ako dve sviečky zapálené pre Teba.
No ty ich jediným gestom, jediným slovom zhasneš.
Už nesvietia, už sa neradujú.
Bo už nemajú dôvod.
Pozeráš do očí, ako keby si pozerala do duše.
Do duše zranenej, nešťastnej, do duše navždy stratenej.
Už len slzy ronia, plačú za Tebou.
Za tvojím pohľadom, dotykom, za tvojou nehou.
Sú to oči moje!
Vedeli sa smiať a radovať.
No ty si z nich zobrala svetlo a nechala len smútok.
Čierne sťa uhoľ pozerajú do diaľky, no pohľad je to prázdny.
Pamätáš na časy, keď sa smiali s Tebou?
Nebola to náhoda, lež radosť, ktorú si do nich vlievala ako vodopád.
Viem, že to už nikdy nebude také ako predtým.
Pocit neistoty a nevinných hier vystriedala beznádej.
Moje oči sa už pri pohľade na Teba nesmejú, no ty to už nevnímaš.
Nemôžeš alebo nechceš to vnímať.
Prečo vidia bolesť najviac tí, ktorých sa netýka?
A osoba, pre ktorú srdce krváca a oči plačú zostáva chladná.
Skorej mi stačil tvoj pohľad a krásne slovo.
Bola si pre mňa ako droga a ja som chcel stále novú dávku.
No teraz, keď je po všetkom, vytiahni prosím nôž z môjho srdca!
Ako to, že sa dve cesty nestretli? Mali sa vôbec stretnúť?
Alebo sa mýlilo moje srdce?
Bol som zaslepený Tebou.
No potom, čo si mi všetko vzala, už vidím veci jasnejšie.
Sú tak kruté, tak nemilosrdné.
Pád z oblakov bol dlhý a strašne bolestivý.
Telo je už na Zemi, ale duša zostala v nebi.
A tak pri pohľade do mojích očí už nevidno lásku alebo radosť.
No uzrieš to znova, ale až keď sa telo opäť stretne s dušou...