Basnicky.sk

Nenávisť

Stojím na stanici. Vonku už trocha prituhlo. Rukou si pridržiavam šál, ktorý mi silný vietor odfukuje. Vo vzduchu cítiť Vianoce. Jemné chumáčiky sa dotýkajú každého, hoci väčšina ľudí stojí pod strechou nástupišťa.
Zima mi už poznačila svojou farbou ruky i líca. Stojím a čakám, kedy sa spoza stojacich autobusov vynorí mohutná postava človeka, pri ktorom mi vždy zostane teplejšie. Nechodí. Nie je na tom nič nezvyčajné, vždy dobieha na poslednú chvíľu a do odchodu autobusu zostáva ešte dvadsať minút.
Za silného vetra sa strhne metelica. Nevidno už takmer ani na krok. Všetko mizne pod hrubou vrstvou snehu. Premrznutá kontrolujem mobil. Zmeškaný hovor od chlapca, ktorého čakám, znamená iba jedno – vyberiem sa mu oproti. Kráčam ponorená v myšlienkach, zastavím sa až na križovatke. Na druhej strane cesty niekto leží v snehu. Ľudia okolo prechádzajú, ale sú akýsi ľahostajní. Chvíľu im to zazlievam, pohoršujem sa nad ich neochotou a nevšímavosťou. Keď však pozerám do ich tvárí, nevidím ich len ako ľudí, ktorých nezaujíma okolie. Možno sa len ponáhľajú. Čaká ich niekto, kto ich práve teraz potrebuje? Utekajú azda do náručia blízkej osoby, pretože ich niečo trápi?
Stále viac ma priťahuje obraz osoby ležiacej na okraji cesty, v snehu. Čím viac sa približujem, tým lepšie vidím tú osobu. Spoznávam vetrovku, známy šál. Zostanem stáť obďaleč. Čakám, kto sa pri nej zastaví. Nohy akoby mi primrzli k zemi. V hrdle mi navrela hrča, v očiach ma štípu slzy. Cítim, ako mi stekajú po zmrznutých lícach. Mám zostať aj ja ľahostajná? Veď v osobe, ktorá tam leží je stelesnená všetka nenávisť. Viem, že ona by ma určite obišla. Vnútorný súboj prehráva rozum, víťazí srdce.
Ľudská nenávisť je často silnejšia ako súcit. Napriek tomu sa nad ňou skláňam. Skrehnutými prstami bez rozmýšľania odväzujem šál, hľadám pulz. Zabúdam na nenávisť, aj na podanie prvej pomoci. Viem len, že aj ju niekto ľúbi. Aj na ňu niekto čaká. A jej objatie by určite niekomu chýbalo.... Ešte nie je čas, aby bolo na nebi o jednu hviezdu viacej.
Kľačím v snehu, mierne jej pozdvihnem hlavu a ukladám si ju do lona. Vytáčam záchranku. Vidím, ako pomaly otvára oči. Hľadí na mňa a ja jej bez slova odhŕňam zasnežené vlasy z tváre.
„Ďakujem,“ z úst sa jej derú slová, ktoré som od nej nikdy v živote nepočula, hoci sa poznáme už celú večnosť. Zmôžem sa len na úsmev, dnes je však úprimný.
„Sú predsa Vianoce,“ odpoviem ticho. Začujem zvuk sanitky. Zastaví, ukladajú ju na nosidlá a vzápätí sú dvere sanitky zatvorené.
Zostávam stáť aj naďalej na mieste. Pozerám nemo na ľudí, ale už nevnímam ich tváre. Prichádza ku mne človek, ktorého som čakala na stanici. Uvedomujem si, že celú situáciu pozoroval. Chytá ma za ruku a potichu kráčame k autobusu.
Je na mňa hrdý, ale ani slovom sa nezmieňuje o tom, čo s práve udialo. Jediným dôkazom toho, že som práve zachránila život osobe plnej nenávisti ku mne a jej nenarodeného dieťaťa, sú moje snehom premočené rifle a pramienky sĺz na mojich lícach. Sú predsa Vianoce a tie nás zbližujú.
Opakom nenávisti je láska a jej čaro je v čase Vianoc silnejšie. No opakom lásky nie je nenávisť, ale ľahostajnosť. Preto nebuďme ľahostajní voči ľuďom, ktorí nás nenávidia. Odmeňme sa im úsmevom. Možno je ich srdce zastreté len preto, že potrebujú pomoc, objatie a lásku.
Láska, nenávisť, ľahostajnosť, to všetko je ľudské. Aspoň v čase Vianoc dokážme, že nie sme len „obyčajní ľudia“...