Syrin
Sklamanie...
Nádej... Čakanie... A nasledovné sklamanie...
Stalo sa vám už, že ste niečo až príliš túžobne očakávali, no pritom ste vedeli, že sa to stať nemôže?... Rozum Vám hovoril, že to nie je možné a že keby aj bolo, tak iba s malou šancou... No stále ste kútikom duše dúfali... Dodávali si nádej... A práve tá nádej vás stála najviac... Verili ste... Dúfali... Nádej vás pozdvihla... A tak ste len nemo čakali... No pomaličky sa vám začalo na kúsky lámať srdce... Z nesplneného očakávania... Z planej nádeje... Z nádeje, ktorá sklamala... No sklamala nádej? Nie... Sklamali sme my... Len a len my... Najhorší cit, aký som kedy pocítila, bolo sklamanie... V ľuďoch, v sebe, v láske... Stále ma sprevádza a ničí mi srdce... Nie je nič horšie, ako sklamať sa v tom, v čo až príliš veríte... A čo ak by vás zradil priateľ, ktorého ste pokladali celých 9 rokov za svoju spriaznenú dušu? Cítili by ste hnev? Nenávisť? Alebo by ste odpustili? Ja nie... Pocítila som sklamanie... Len sklamanie... Sklamala som sa v priateľoch. Sklamala som sa v láske. Sklamala som sa v sebe... A síce si hovorím, že každý robí chyby, je to príliš bolestné... Príliš bolestné, ak ste si istý tým v čo veríte. Alebo tým človekom, ktorému veríte...
Nechajte moju dušu na pokoji! Prežila už toľko rán a je taká dojazvená, že ju už nič nedokáže zahojiť. Týrajte ma! Ale fyzicky! Som ochotná znášať to utrpenie... No nie som ochotná už ďalej týrať svoju dušu... Pretože nič horšie pre mňa nejestvuje! Ešte jedna rana... A zabije ma to... Alebo to utrpenie ukončím ja... Chcem však žiť! Chcem svet bez bolesti a utrpenia! Chcem sa znova narodiť... A už nikdy nepocítiť sklamanie... Chcem sa tešiť z obyčajných vecí, chcem milovať... A byť milovaná. Nechcem už v sebe živiť falošnú nádej! Načo nám je? Akurát ma ešte viac vnútorne rozbíja... Netreba mi bohatstvo... Nechcem zlato, striebro ani iné zbytočnosti... Postačí mi ľudia, ktorých môžem milovať a oni budú milovať mňa... Nechcem sklamať ani byť sklamaná... Viac nie! A preto opustila ma dôvera i viera... Viera v dobro a dôvera v ľudí...
Dátum vloženia 17. 4. 2007 15:32Stalo sa vám už, že ste niečo až príliš túžobne očakávali, no pritom ste vedeli, že sa to stať nemôže?... Rozum Vám hovoril, že to nie je možné a že keby aj bolo, tak iba s malou šancou... No stále ste kútikom duše dúfali... Dodávali si nádej... A práve tá nádej vás stála najviac... Verili ste... Dúfali... Nádej vás pozdvihla... A tak ste len nemo čakali... No pomaličky sa vám začalo na kúsky lámať srdce... Z nesplneného očakávania... Z planej nádeje... Z nádeje, ktorá sklamala... No sklamala nádej? Nie... Sklamali sme my... Len a len my... Najhorší cit, aký som kedy pocítila, bolo sklamanie... V ľuďoch, v sebe, v láske... Stále ma sprevádza a ničí mi srdce... Nie je nič horšie, ako sklamať sa v tom, v čo až príliš veríte... A čo ak by vás zradil priateľ, ktorého ste pokladali celých 9 rokov za svoju spriaznenú dušu? Cítili by ste hnev? Nenávisť? Alebo by ste odpustili? Ja nie... Pocítila som sklamanie... Len sklamanie... Sklamala som sa v priateľoch. Sklamala som sa v láske. Sklamala som sa v sebe... A síce si hovorím, že každý robí chyby, je to príliš bolestné... Príliš bolestné, ak ste si istý tým v čo veríte. Alebo tým človekom, ktorému veríte...
Nechajte moju dušu na pokoji! Prežila už toľko rán a je taká dojazvená, že ju už nič nedokáže zahojiť. Týrajte ma! Ale fyzicky! Som ochotná znášať to utrpenie... No nie som ochotná už ďalej týrať svoju dušu... Pretože nič horšie pre mňa nejestvuje! Ešte jedna rana... A zabije ma to... Alebo to utrpenie ukončím ja... Chcem však žiť! Chcem svet bez bolesti a utrpenia! Chcem sa znova narodiť... A už nikdy nepocítiť sklamanie... Chcem sa tešiť z obyčajných vecí, chcem milovať... A byť milovaná. Nechcem už v sebe živiť falošnú nádej! Načo nám je? Akurát ma ešte viac vnútorne rozbíja... Netreba mi bohatstvo... Nechcem zlato, striebro ani iné zbytočnosti... Postačí mi ľudia, ktorých môžem milovať a oni budú milovať mňa... Nechcem sklamať ani byť sklamaná... Viac nie! A preto opustila ma dôvera i viera... Viera v dobro a dôvera v ľudí...
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 6137
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti
Komentáre k básničke
- nereg. summer
je to smutne ale nie si sama..ja som zazvala njeco rovnakea je tazke s as tich skalamni a zlomene srdiecka vymotat ale treba zacat od znova zabudnut na tie spominky vyhodit roztrhat....aa len zacat od znova.....s usmewom je to tazke ale pride to len musish najst stratenu nadej cmak drzim palce
25. 4. 2007 22:12 - smutnuckakraska
je to velmi pekne aj ja som sa sklamala a ako by mi nestacilo dva krat v jednej osobe taze tak je mi aj po troch tyzdnoch som z toho sklamana ale zivot je uz raz taky kruty a musime s nic bojovat
9. 10. 2009 22:12