Basnicky.sk

Let do budúcnosti

Terminál letiska pripomínal úľ. Bzučali tu nervózni, nepokojní ľudia, škripot batožín na kolieskach sa strácal v tisíckach krokov. Každý sa ponáhľal. Každý, okrem NEHO. Stál tam ako včelia kráľovná. Sám, celkom v strede. Pokojne. Šťastne. Na rozdiel od všetkých naokolo nemal batožinu, ani len príručnú tašku. Hruď pod novučičkým sakom sa mu dvíhala pokojne, v pravidelnom rytme, ruky voľne splývali pri tele. V jednej držal doklady, druhú mal zovretú v päsť. Nie tak, ako keď ste nervózny či idete niekoho udrieť, nie kŕčovito – skôr v nej niečo schovával, niečo malé...

No, ale pekne od začiatku...



Benjamin bol muž v najlepších rokoch, ktorému učaroval internet a jeho výhody – najmä rýchlosť a anonymita. Začal sa zapájať do internetových aukcií, burzí... Keď mu prvá stodolárovka prenesená na anonymné bankové konto vyniesla ďaľšie dve, neváhal ich hneď investovať. A tak investoval a investoval, čo to stratil, no najmä získaval. A tak po piatich rokoch získal oveľa viac, než by sa odvážil za tie roky snívať. Nezapájal sa vždy do celkom legálnych obchodov... No keďže sa nedala vypátrať pravá identita, nebál sa – a najmä vidina dobrého zisku mu ruku s myšou vždy posunula na tlačidlo ODOSLAŤ. Keď si spočítal financie na všetkých kontách, okrem zvuku počítača sa izbou začal ozývať jemný tlkot. Jeho srdce. Ešte ho má. Ale časť z neho zomrela. Časť venovaná jej.

Jeho manželka bola... Jeho manželka bola. Nikdy o nej nehovoril, v podstate ani nemal komu. Päť rokov bol takmer nepretržite zavretý vo svojej izbe, aby mu neunikol dobrý obchod. Teraz však len mlčky sedel a vymýšľal si vhodné meno. Netrápilo ho, že zatiaľ čo spája meno a priezvisko, zbavuje sa šance výhodne investovať. Potreboval sa zbaviť niečoho iného. Jej.

Všetko už pripravil, objednal katalógový dom v ďalekej cudzine, cez známosti z čiernych obchodov vybavil novú identitu, doklady, už vymyslel aj meno... Stačilo len zbaviť sa manželky. Trápilo ho, ako to uskutoční - sám by na to nenabral guráž. Keďže nechodieval von, nepoznal ľudí, ktorí by mu s touto “záležitosťou” pomohli. Internet ho tu prvýkrát sklamal – vychádzalo by ho to draho. Nahnevaný na celý svet vstal od počítača, a keď si jeho oči privykli na večerné svetlo, vybral sa von. Potreboval prevetrať myseľ.

Keďže bol dlho bez väčšej spoločnosti, centru sa vyhýbal. Prešiel cez park ktorý lemoval aj jeho rodinný dom až k starej opustenej železničnej fabrike, ktorú delil od parku malý kamenný násyp z jednej a rýchly tok rieky z druhej strany. Prehnane naložený vozík s provizornou strieškou z kartónu, ozdobenú po krajoch viazaničkami modrých kvetov si všimol, no nevenoval mu pozornosť – pokým sa vozík nepohol. Zistenie, že na tomto opustenom mieste nie je sám, ho prekvapilo. Nikto sem nechodil... Polorozpadnutá budova pôsobila strašidelne, pravdepodobne slúžila nejakým narkomanom a divoký tok rieky by pohltil akýkoľvek výkrik.

Keď mu ťažká, nemotorná ruka dopadla na rameno, takmer zakričal aj on. Rýchlo sa zvrtol a vo vrecku zovrel mobil. Samému mu to prišlo komické, no dúfal, že by mobilom protivníka omráčil. Pred ním stál retardovaný muž, a, súdiac podľa oblečenia, žobrák. Nepýtal od neho peniaze, pravdepodobne mu ani nechcel ublížiť. Ticho sa na Benjamina usmial a povedal niečo v zmysle aby Ben dával pozor, lebo jeho vyleštené nové topánky sa tu ľahko zašpinia.

Quasimodo, pomyslel si Benjamin, keď videl tohoto zhrbeného muža pred sebou. Nevedel presne, aký pocit sa mu rozlieval po tele. Strach? Ľútosť? Všetky pocity však zahnala jedna odvážna myšlienka. Oči mu zažiarili. Áno! To by šlo!

“Quasimodo” zabije jeho manželku! Veď, kto to je? Nikto ho nepozná, nemá rodinu, blízkych. Bol preň najlepšou voľbou. Človek s nejasnou minulosťou a neistou budúcnosťou. A keby niečo náhodou.. Kto by mu veril? Páchnucemu žobrákovi. A aj tak - on bude už dávno preč. Potreboval si ho však vyskúšať - preto sa s ním dohodol, že sa stretnú o dva dni v presne určenú hodinu na opačnom konci mesta. Ak tam príde, uverí že je čiastočne spoľahlivý, že vie trafiť na dohodnuté miesto, a ...

A bude mať vyhraté...

O dva dni sa stretli, presne ako naplánovali. Benjamin bol šťastný, všetko mu perfektne vychádzalo. Jeho dokonalý plán sa plnil, prebiehal bez najmenších komplikácií. Bol naň veľmi, veľmi hrdý. Mal strašnú chuť niekomu sa s ním zdôveriť, pochváliť sa. Nikoho však nemal... Len “Quasimoda”. Retardovaného hlupáka, žobráka.

Prečo by mu to nevyrozprával? Zradiť ho nemôže, nik by “Quasimoda” nevypočul. A aj tak tomu nebude rozumieť, veď, možno ani nevie, čo je to internet a že niečo také existuje.

Začal sa mu zdôverovať, aj keď “Quasimodo” len nezaujato pozoroval okolie, sem tam si ho premeral pohľadom a hrabal sa vo svojom vozíku. Benjamin mu prezradil, ako si v cudzine objednal dom, ako si zriadil účty, ako si vybavil doklady... Toto sa mu páčilo najviac. Stačilo o týždeň prísť, presne o jedenástej hodine do istého foto-automatu v centre a namiesto fotiek do priehradky vypadnú nové, zahraničné doklady. Keď dorozprával, dohodli si posledné stretnutie, kde mu odovzdá fotografiu manželky, adresu domu a... A čo za to bude vlastne chcieť? Spýtal sa ho. Odpoveď ho rovnako pobavila ako zaskočila. Žiletky, penu na holenie, tvrdý alkohol, a...

Dvanásť cigariet. Dvanásť cigariet teraz, hneď.

Presne o týždeň sa stretli na mieste, kde sa zoznámili. Benjamin nechcel ponechať nič náhode, preto chcel aby “Quasimodo” vykonal vraždu v čase, keď bude na odchode. Nech ho už nik neuvidí. Bol nervózny. Veľmi nervózny. Potil sa, ruky sa mu triasli. Siahol do vrecka, no “Quasimodo” ho stihol ponúknuť svojou cigaretou. So zahratým úsmevom ju prijal – len nech ju už má v ústach. Nevenoval pozornosť jemne namodralému filtru. Sotva si párkrát potiahol a jeho sliny z nervozity jemne rozmočili filter, začal sa cítiť zvláštne. Točila sa mu hlava. Nevenoval tomu pozornosť, vedel, že to je od nervov, od napätia. Alebo... Alebo nie?!

Zrazu sa mu podlomili kolená, svaly prestali poslúchať. Sadol si na “Quasimodov” vozík. Mám halucinácie, pomyslel si. “Quasimodo” sa totiž pred ním narovnal do “nequasimodovskej” polohy a stratil z tváre ten postihnutý výraz. Vyzliekol mu sako, košeľu a nohavice, vyzul drahé topánky. Začal mu plynule (nie ako predtým, keď sa dohadovali) rozprávať o jeho obľúbenom kvete - prilbici modrej. Jed z priblice bol obľúbený už v stredoveku. Znecitlivý organizmus a dvanásť hodín po užití je v tele nezistiteľný. Dávka vo filtre cigarety bola dostačujúca. Benjamin začal strácať zrak. “Quasimodo”, ktorý ako špinavé zhrbené káčatko prerástol vo veľkú, mocnú labuť, privoňal k priblici visiacej vo zväzkoch z jeho vozíka a rukou sa načiahol za malou, špinavou škatuľkou. Boli v nej cigarety. Desať cigariet rozmočených vo vode.

Pomaly, jeden po druhom, namáčal Benjaminove prsty do pripraveného roztoku, pričom Benjaminovi – ktorý, ktovie či ešte vnímal – všetko vysvetľoval.

Benjaminovi, ktorý bol, na jeho nešťastie, stále pri slabom vedomí, bolo úplne jedno, že v jednej cigarete je šesť miligramov nikotínu a šesťdesiat miligramov je dávka potrebná na poleptanie kože. Desil sa pokračovania. Veru sa aj mal čoho...

Akonáhle bol “Quasimodo” spokojný s poleptaním prstov, pustil sa do ďalšieho “identifikačného znamenia”.

Zuby šli von jednoducho, veď “Quasimodo” bol silný a s kombinačkami vie narábať každý. Keď boli všetky zuby vonku, odhodil ich do rieky a alkoholom od Benjamina mu vymyl ústa. Respektíve to, čo z nich ostalo. Zvyšok alkoholu vylial na vozík. Pokojne vytiahol z paprierovej tašky zvyšné predmety - penu na holenie a žiletky. Žiletkami sa provizórne ostrihal a potom oholil. Posledný krát sa pozrel Benjaminovi do očí, poďakoval, vzal jeho ruku s tlejúcou cigaretou a položil ju do alkoholu.

Keď jeho vozík vzplanul, nepocítil žiadne vzrušenie. Nestál tam a nepozeral na to smutné divadlo. Na to zahladenie stôp, na to zahľadenie Benjamina. Benajmina? Nie, už to nebude Benjamin – pre všetkých to bude len žobrák, ktorý sa opil a upálil vlastnou cigaretou. Nikoho nebude zaujímať. Rýchlo sa naň zabudne, nik ho nebude skúmať. “Quasimodo” cítil žiaru ohňa, no neotočil sa. Pobalil oblečenie a ponáhľal sa do mesta. Musel to stihnúť do jedenástej...



Na letisku stál najpokojnejšie zo všetkých. On. Nový človek, v novom obleku, s novou identitou. S novým, obrovským majetkom ktorý naň čaká. Len naň. Po kontrole zastrčil doklady do vrecka a vyšiel z letištnej haly smerom k jeho letu. Zhlboka sa nadýchol.

Nostalgia, pomyslel si. Už druhýkrát ide za novým životom. Ale teraz, teraz už bude zabezpečený. Nie ako vtedy, keď prišiel sem, do “krajiny neobmedzených možností”. Ukríknutý, čerstvo vyštudovaný farmaceut so snami. Nevedel, že znalosti z farmácie využije až pri Benjaminovi. Chcel pracovať hneď ako sem prišiel, vtedy, pred dvadsiatimi rokmi. Keby dostal prácu, nemusel byť na ulici a hrať retardovaného, len aby ho pár sentimentálnych ľudí poľutovalo a chvíľku sa oň staralo. Nič to. Ako sa hovorí - minulosť nezmeníš. A ako sa dozvedel pred týždňom – budúcnosť si môžeš vytvoriť.

A jemu ju dokonca vytvoril niekto iný. Opäť sa zhlboka nadýchol a vykročil. Roztvoril päsť a druhou rukou siahol do vrecka. Nenašiel to, čo hľadal.

Našiel fotografiu, adresu a meno Benjaminovej manželky. Usmial sa a rozhodol, že po prílete a nadobudnutí majetku pošle časť peňazí, samozrejme anonymne, práve jej. Veď vlastne všetko čo má, má vďaka jej existencii. Vďaka tomu, že niekto sa chcel práve jej existencie zbaviť. V druhom vrecku saka našiel vytúžený predmet. Použil ho, opäť odložil...

A so zapálenou dvanástou cigaretou pomaly, spokojne odkráčal k lietadlu.