Basnicky.sk

Keď sa ráno zobúdzam,
zalepené oči mám,
slnko mi svieti do tváre akoby naschvál,
pozriem na hodinky, zasa som zaspal.
Raňajky musím vynechať, aj keď žalúdok namieta,
každý deň jesť bagetu z bufetu odmieta.
Nemám na výber, musím bežať,
aj keby som chcel v posteli ležať.
Vletím do školy, samozrejme po zvonení,
tajne dúfam, že sa to raz zmení,
že sa naučím vstávať načas,
že konečne prídem s ostatnými naraz,
a nie 5 minút za nimi,
ale radšej 5 minút pred nimi.
Hneď prvá hodina ma rýchlo prebere,
ďalšia 5 mi úsmev z tváre zobere,
na chvíľu sa nad sebou zamyslím,
v hlave si to všetko premyslím,
mamke o nej, samozrejme, nepoviem,
opravím si ju, ale kedy, to neviem,
učiteľka chrlí otázky, každý sa hlásy,
a ja si píšem rými o znamienkach krásy,
ani sa nemôžem čudovať,
ak budem z niečoho prepadať,
celé dni sa v škole iba nudím,
no keď príde fyzika, zo sna sa budím,
je mi jedno či je litika alebo matika,
nič z toho, čo tam vravia sa ma netýka,
všetky tie mená a diela sú pre mňa zbytočné,
mohli by sme sa radšej učiť niečo užitočné,
načo sú mi funkcie, načo sú mi výrazy,
kým sa to naučím, tak ma z toho porazí,
vždy mám ťahák, niekedy ale nestačí,
vtedy to dopadne zle, a mamke sa to nepáči,
ona chce mať zo mňa právnika,
ale niečo podstatné jej uniká,
ja chcem robiť ľuďom radosť,
užívať si svoju mladosť,
chcem sa baviť, a nie učiť,
svoj malý mozog nechcem mučiť,
nebaví ma kysnúť v škole,
sedeť 6 hodín pri jednom stole,
neviem sa dočkať kedy bude konec,
kedy zazvoní ten zázračný zvonec,
konečne sa skončí moje trápenie,
prestávka je pre mňa ako spasenie,
vtedy sa cítim ako ryba vo vode,
jediný čas, keď som v škole v pohode,
ale všetko dobré trvá krátko,
príde dejepis a ja zaspím sladko,
každý vie, že nenávidám školu,
radšej by som doma jedol čipsy a pil kolu,
nejde to, tak vám tu teraz prednášam,
na mieste, ktoré z duše neznášam.