Basnicky.sk

Monštrum

Keď slnko pomaly prestávalo s hrôzou nazerať do jeho väzenia - či skôr kobky, uvidel ju. Stála tam, tak, ako každý podvečer. Krásne namaľovaná, pekne, sexi oblečená. Z okna nevidel viac ako 15 metrový úsek cesty, kde stála, takže nemohol vedieť, či ide zo školy, z práce... Hlavné však bolo, že tu bola. Stála pred ním a pozerala jeho smerom. Iste však nie naň. Našťastie. Keby ho videla, asi by sa už nikdy takto nepozrela...
Sníval o nej od doby, kedy ho sem zavreli. Nevedel kto ho zavrel, nevedel kde je a prečo tam je. Vedel však, že rodičia to tak nenechajú. Jeho otec je veľmi vplyvný a bohatý človek, určite ho dá hľadať. A možno len jeho únoscovia chcú výkupné, ktoré jeho rodina istotne zaplatí. Keďže mal v tejto kobke okno, vedel, koľko dní už prežíva na tomto mieste. Skutočne len „prežíva“, lebo žit sa tu rozhodne nedá. Nachádza sa v miestnosti asi 3x4 metre, celá jeho „cela“ je pokrytá mäkkými penovými pyramídami. V strede miestnosti vychádza z mäkkých pyramíd hrubé lano, ktoré končí obojkom na jeho krku. Jeho väzniteľ si dal záležať, aby... Aby nespôsoboval nijaký hluk. Nemôže trieskať do stien, nemôže štrngotať reťazou. Nemôže kopať do dverí za ním, nedostane sa k nim. Dostane sa len k malej diere na zemi, slúžiacej ako toaleta. Nemôže ani búchať na okno – lano ho až k oknu nepustí. Okno... Keď zistil, že môže cez okno hľadieť priamo do slnka, uvedomil si, že okno je z druhej strany pokryté reflexnou vrtvou, ktorá pravdepodobne vyzerá ako dokonalé zrkadlo. Nik ho teda neuvidí, nezačuje... On však vidí, aj počuje. Počuje aj JEJ kroky, jej prešľapávanie na mieste. Kiež by bol normálny a mohol výjsť von, objať JU. Stojí tam tak sama... Niekedy tu stojí celý podvečer, niekedy odíde a o pár desiatok minút sa vráti. Vtedy býva chvíľku kúsok, malinký kúsoček od neho. Upravuje sa v jeho okne, v jeho jednosmernom zrkadle. Keby mohol, keby len mohol, porozrával by sa s ňou... Ale to sa nestane. Nikdy.

Ako očakával, práve pri nej zastalo auto. Ako každýkrát, iné. Len párkrát ju zviezlo auto, ktoré ju viezlo už v iný deň. Asi má veľa kamarátov. Alebo... Keďže jej väčšinou zastavujú zahraničné autá... Možno pracuje ako... Ako turistická sprievodkyňa, či v nejakej medzinárodnej firme a ukazuje klientom krásy veľkomesta..?
Každopádne, postup je vždy rovnaký – príde k prednému okienku, prstami ukáže číslo 2 alebo 4, chvíľu čaká na reakciu a potom väčšinou nasadá dozadu. Niekedy sa už aj stalo, že po rozhovore s vodičom tento odišiel. Asi potreboval len nasmerovať. Teraz však nie. Nasadla dnu, a ... A ON je opäť sám. Opäť nemá kam hľadieť - každý strom, krík, ten kúsok cesty, obrubník a trávu, už zo svojho pivničného väzenia dôkladne pozná. Opäť je sám, opäť sa púšťa do úvah...

Čo by urobila, keby ju oslovil? Chcela by ho? Ale... Takéhoto? A keby bol normálny? Keby sa nenarodil takýto, keby mal normálny nos a ústa, keby mohol rozpávať, chcela by ho? Bozkával by ju, bozkával by ju tak dlho, ako by len chcela. Kľudne aj celé dni. Blúdil by po nej perami, šepkal jej krásne slová. Nežne sa jej dotýkal... Kľudne by obetoval aj na ... aj na týždeň tie kaše, čo mu každý druhý večer vložia cez malé dvierka v dverách a tyčou posunú až k nemu. Raz sa pokúsil tyč vytrhnúť... A prúd elektriny ho v zlomku sekundy presvedčil, že to dobrý nápad nebol. Jedlo mu nosila pravdepodobne nejaká žena. Keďže nikdy nepoznal chuť ani vône, ostatné zmysly mal o to citlivejšie. Započúval sa do krokov a usúdil, že takto jemne môže chodiť len žena a dieťa.
Žena... Opäť začal mať chuť – ak sa túžba pozrieť na niekoho cez sklo dá nazvať chuťou – na ŇU. Bola preč už vyše hodiny a pomaly prestával veriť, že sa dnes ešte vráti. Nechcel si to priznať, no za tú dobu, za tých šesť týždňov, čo tu je, sa na ňu dosť naviazal, možno aj.. Zaľúbil? Bola jedinou živou osobou, ktorú videl, bola jeho jediným rozptýlením. Bola v jeho snoch, v jeho myšlienkach, a ... A opäť aj v očiach! Vrátila sa! Túto časť miluje – prichádza k NEMU, napráva si oblečenie (ktoré sa jej asi cestou v aute pokrčilo), zohýňa sa, aby si videla do tváre, na pery si nanáša novú vrstvu rúžu, upravuje si očné tiene. Ach, aká sa mu zdá teraz krásna. Ona je tým, čo ho drží pri zmysloch, ona je jeho svetlom v tomto tmavom svete, v tomto tmavom živote. Keď ho rodičia vyslobodia, nejako sa s ňou skontaktuje! Bude jej písať listy alebo... Alebo jej sem bude posielať kvety.

Zrazu však zosmutnel. Počuje, a už aj vidí auto. Opäť rozhovor, opäť možnosť výberu medzi DVA a ŠTYRY. No tento ich rozhovor pokračuje... Nenastupuje k nemu, no auto ani neodchádza.Vodič ukazuje JEHO smerom! Jeho láska sa otáča, chvíľu akoby váhala, potom sa opäť pohľadom vráti k vodičovi a oboma rukami ukáže ŠESŤ. Vodič pritaká, vystúpi z auta, dá jej niečo malé čo ihneď schováva v kabelke, a ... A idú priamo k nemu! Celkom, celkom blízko! Sú tak blízko, že vidí chvíľku len ich nohy... Potom však ona klesne na kolená, on za ňu. Ju vidí celú, kľačí pred zrkadlom na štyroch... A zrazu... Vodič jej nadvihuje sukňu, vyhŕňa tričko a ... Nie!!! Toto mu nemôže urobiť! Nie! On, on ju miluje!!! On ju miluje, a ona... Ona pred ním súloží tým najvulgárnejším spôsobom...
Teraz by si prial mať zvukotesné väzenie...
Nie. Teraz... Teraz by si prial zomrieť. Pokúša sa zamotať krk do lana... Funguje to. Oči sa mu zatvárajú, dokonca už nepočuje ani jej umelé vzdychy. Počuje len tlkot svojho srdca, len krv pulzujúcu v jeho deformovanej hlave.

Zobúdza sa... Zvuk motora. Ona, tá špinavá mrcha, tam už naštastie nieje. Zotmelo sa. Ale niečo, niečo sa mu zdá zvláštne... Ten zvuk... Jeho otec mal drahé auto s rovnakým zvukom. Že by skutočne platilo, že každé zlo musí byť vyvážené dobrom? Našli ho? Srdce mu poskočilo, rovnako aj on vyskočil na rovné nohy a ... Snažil sa maximálne sústrediť, všetko dôsledne vnímať. Všetko, čo sa len dalo. Cez okno videl autom osvetlené kríky, stromy, cestu, obrubník, trávu... Zmenšujúci sa tieň. Počul kroky, taktiež nejako povedomé... A potom ju uvidel. Asi na sekundu, na ceste, pred jeho oknom. Jeho matka! Potešil sa, nebola to len predstava, len túžba aby ho našli. Oni ho skutočne našli! Počul aj mohutný hlas svojho otca...




Ticho. Neskutočné ticho. V jeho svete, v jeho mysli, v jeho srdci. Ticho, prázdno. Zreteľne počul, čo jeho otec povedal. „Nechoď tade, to monštrum ťa zbadá!“

Všetko mu v tom momente zhaslo, zomrelo. No predtým sa na zlomok sekundy rozjasnilo – vtedy si v mysli priradil aj tie známe kroky. Kroky jeho matky, ktorá mu spoza dverí posúvala jedlo.
Ale potom, potom už nemyslel. Nedokázal to. Nič nedokázal. Všetko mu zhaslo – nádej, viera, túžba.

Monštrum. Áno, monštrum. No ON, ním nieje...