Basnicky.sk

Ktovie, prečo práve prší. Vonku je tma, nemá, akoby počúvala príbeh mojích sĺz. Sĺz, čo tečú prúdom a úplne zmáčajú môj vankúš. Je mokrý. No a čo...
Sedím a do prázdna hľadím...Ktovie, prečo to tak muselo byť. Sám Boh to len vie, čo zhora sa díva. "Ach dievča, ty sa nepoučíš" vyčítavú vetu počúvam zas a znova. Veď človeku, čo najviac miloval ma, nevedela som lásku dať.
Človeku, čo snáď najviac si ju zaslúžil.
Človeku, čo sa mi nikdy neotočil chrbtom, hoc ja som ho tak zráňala.
Človeku, čo mi dal všetko, po čom som kedy túžila.Úprimnú lásku, nehu, porozumenie...Ale ja som bola slepá...
Zdá sa, že nie je kroku späť...Spomienky...Bolí to...Zaslúžim si to...


Lukášovi T.

ps. snáď mi raz odpustíš... /viem, že to, čo som spravila je neodpustiteľné/