Basnicky.sk

Už zase robila to, čo každý deň. Pozorovala som ju spoza okna. Sedela na slnkom zaliatej lúke a lúče sa pohrávali s jej telom. Natálka...tak sa volala. Krehučká dievčina s priesvitnou kožou a enormne dlhými prstami, v ktorých deň čo deň vila kytičky z lúčných kvetov. Bola tak krásna.
Voľne vejúce zlaté vlasy s pleťou stredovekej paničky a pery...z nich bol každý chalan unesený.
Postavou pripomínala skor modelku ako dievča...

"Mám rakovinu" oznámila mi v jeden deň.
Oči sa mi v momente zaliali slzami...
"Tyyyy nnemyyyslišš to vážnee...rakovinu..?" bolestivo sa mi dralo to slovo z hrdla.
"Áno"
"Ale to určite nie je pravda, veď vyzeráš úplne zdravo!?"
"Navonok...no z vnútra ma to zožiera"

Pred očami mi prebol takmer celý náš "život", boli sme ako sestri a teraz...nevedela som sa stým zmieriť.
Moje telo aj moja myseľ odopierala prehltnúť takú pravdu. Naťa narozdiel odo mňa bola s tým vyrovnaná.

"Čo budeme robiť? Povedala si to niekomu?"
"Nie" prvýkrát som zazrela jej zúfalosť v očiach a strach jej objal telo.
"Nati ale to predsa nemôžeš..."
"Nezostáva mi veľa času, prosím zober ma na našu lúku." nemohla som odmietnuť jej prosbe a pohľad, ktorým sa na mňa dívala...
"Dobre, zajtra prídem po teba..."

Naše výlety trvali LEN mesiac...a potom sa to stalo...odišla ako anjel.

Nesmelo upadla do trávy, slnko ju zahalilo do jeho šiat a vtáky zahrali jej obľúbenú melódiu.
Pribehla som k nej...už nedýchala. Oči sa dívali do neba a na perách sa jej pohrával sladký úsmev.

Keď občas zablúdim na našu lúku počujem jej radostné kvílenie...ako si veselo cupká po lúke. Občas mám pocit, že sa prechádza so mnou.