Basnicky.sk

Zilu strhla, krv uz tecie.
Preco niekdy neciti.
Bolest, ktoru nozik nesie,
ked sa zialom nasyti.
Slza tecie, vrasku tvori,
hlada co ju zachrani.
Srdce puka, hlas ju drvi.
Taha slzy potvari.

Skusa vstat, vsak nema ten kluc.
Silu stastnej porazky.
Prosi Boha, nech vrati jej klud
a odokryje prekazky,
ktore nesie v srdci svojom,
hlada skrysu na vrasky.
Mysli hlavou, citi srdcom,
nevie lietat bez lasky.

Tuzi iba milovat,
vsak Anjel stale nechodi.
Srdce krici o zazrak,
no kraca v smutku pohromy.
Za usvitu pozera,
cita z chladnych oblakov,
skusa lasku poskladat,
bez tych malych obrazkov.

Uz je na to neskoro,
uz neda sa ist spat,
nejde jej uz vratit
ten nebesky svet.
Zle otazky preco,
vnucuju jej zial.
Pridu ako burka,
blesk co vsetko vzal.

Zrazu blesky hromy zidu.
Zial a smutok rozdrvi.
Zostupi k nej Anjel Putnik
a vrati laske podkovy.
Stratenej jej volne kridla
posepka jej:"odlet v nich"
Nauci ju po tme dychat.
Nech sa v dialke nestrati.