Basnicky.sk

Je tak vzdialený, až je blízky, nakoniec – žijeme v ňom. Pod vesmírom si často človek predstaví hviezdy, ktoré vidí za súmraku na oblohe, ktoré majú veľkosť nanajvýš špendlíkovej hlavičky z nášho uhla pohľadu. Toľko dohadov, nádejí, kútov aj smútkov má vesmír. Jeden v ňom môže vidieť samého seba – nikdy celkom neprebádaného, večne hľadajúceho, vznikajúceho i zanikajúceho, zrodeného z mikročiastočky a tak extrémne záhadného. Druhý si predstaví zas miesto, kde sídli božstvo, vzniky životov, lietajúce motlidby... Každý v ňom vidíme niečo zo seba – či chceme či nie, niekedy napriek svojej vôli naň myslíme, na ten husársky kúsok, ktorý vznikol tak záhadne a nepredvídateľne, kde neplatia písané ani nepísané pravidlá Zeme, kde hviezdy žiaria bez pomoci kyslíka a objekty lietajú tam, kde sa im zapáči.
Je to ako húsenková dráha, neustále sa pohlcujúci, prekvapujúci aj sám seba, úžasne transcendentálny, nedosiahnuteľný, obrovský aj malý, jednoduchý aj zložitý, predvídateľný aj zahmlený. Nikdy nevieme, čo bude ďalej, môže sa všetko zmeniť zo sekundy na sekundu, ale zmena sa môže taktiež kryštalizovať miliardy rokov. Večné polemiky – či jedným krokom do prázdna ocitneme sa v novom rozmere, či aj ten vzduch, čo dýchame nie je plný častíc, v ktorých veselo lietajú malé zelené neľudské a možno prekvapivo dokonalé príšerky s podlhovastými tvárami a veľkými čiernymi mandľovými očami, či vôbec Zem nie je mikročiastočka malého útvaru práve ležiacim pod mikroskopom...
Mučivé myšlienky a ohromujúce zistenia, „nekonečný“, neobmedzený a slobodný a následne preto nesmrteľnou inšpiráciou pre básnikov, vedcov a mnohých iných s konečnou, neslobodnou a obmedzenou existenciou – áno, aj to je vesmír. My vidíme však len viditeľnú stranu, maličký okruh okolo nás. Ako sa opovažujeme veriť svojim očiam? Veď už toľko ráz zlyhali. A čo optické ilúzie? Čo odvrátená strana mesiaca? Vplyvom čoho sa to všetko točí? Sme vodou v pohári a lyžička nás mieša? Alebo každý vesmír je individuálne posadený na sedadlo rozkrúteného ruského kolesa a preto sa nevie zrátať jeho množstvo a pokladáme ho za nekonečný? Preto, že my nevidíme koniec, znamená, že je nekonečný? Zvrátené...
Človek často zabúda, že aj Zem je jeho súčasťou. Chýba mu ešte toľko poznatkov o planéte, na ktorej žije, no napriek tomu sa hrnie do poznávania „toho mimo“. Máme dojem, že keď si nejaký „niemand“ povie, že to, čo bola celú večnosť planéta, tak už odrazu nie je, lebo je príliš ďaleko, alebo sa nebodaj točí inou osou ako ostatných osem, čo oficiálne poznáme, očakáva, že si (tá planéta) vstúpi do svedomia, prestane sa krútiť, uzná svoju chybu a odíde. Kto tu komu vlastne velí? Skôr mám dojem, že my sme na baterky a vesmír ovládač – veď sa pozrite, čo všetko s nami dokáže narobiť príroda. Už pre drobné zmeny sme v smrteľnom nebezpečenstve... Ale vesmír tu bude stále a nebude záležať na tom, či bude mať veľkosť zrnka piesku alebo rozmerov, do ktorých nevieme ani napočítať... žije sám so sebou, pri malom zlyhaní a možno úmyselnej chybe sa na jeho (nedovolenom?) území vytvoria čudá, čo si hovoria ľudia, prípadne iné organizmy, A také malé čudo si už myslí, že je stredom prekrásneho vesmíru, ba čo viac, najdokonalejšou existenciou! Porovnáva životné podmienky pre seba a myslí si, že tam, kde nedokáže žiť on, nedokáže žiť už vôbec nič a nikto – ako si dovoľuje pochybovať, že v planétach zmietajúcich sa búrkou, výbuchmi a dažďami s kvapkami kyseliny sírovej nemôže nič jestvovať? Sám si predsa protirečí, ak neustále hovorí o mimozemšťanoch...
Hovoríme o konečnom a nekonečnom vesmíre a sami vravíme, že každý začiatok má aj svoj koniec a na každom konci sa niečo začína. Možno je to trochu nezmyselné, a možno nie. Veď aj guľa sa nedá ohraničiť a predsa vieme, že má hranice ale svojím spôsobom je nekonečná - vnútorná energia, rôzne sily (odstredivé, dostredivé, tiažové atď...) spôsobujú, že nemá hrany a preto sa nám javí všade rovnaká – bez zmeny.
Z fyziky však, samozrejme, vieme, že telesá nemajú rady veľké povrchové napätie a tak sa snažia zachovať čo najmenší povrch. Dokázalo sa, že zo všetkých geometrických útvarov má práve guľa najmenší povrch, čím sa možno dá vysvetliť – ale neviem, či je to naozaj tak – že všetky elementárne formy majú približný tvar gule (iba približný, deformujú ho niektoré sily, prostredie a tak) - častice, kvapky, hviezdy, planéty...
Náhoda?