Basnicky.sk

Keď si niktoš-dieťa sveta,tulák v otrhaných topánkach,
keď si jeden Zo stotisíc,ani vlastná to zem nezná ťa.
Odvrhnutý ľuďmi rodiska svojho,kde nie vlak,ale bocian ťa doniesol,
na papier žiaľ svoj dávaš každodenný a rečieš i za ostatných svoj otčenáš.
Keď dajú ti za pravdu básnika a meno Tvoje dostane glanc
rád sa prihovorí k tebe každý a staneš sa ich rodný zas.
Hnusí sa mi človek taký,čo biednych rodných nepozná,
ale básnik inde uznávaný,len u nich rodnú to zem má.
Nepatrím ja k žiadnej zemi,len tej čiernej "snáď"
a ľudia z rodnej zemi-chvastúni smiešny,od nich ďalej-s nimi "božechráň".
Na môj hrob vykrešte mi jednou vetou epitaf-
"Život je jak sen,keď sa zobudíš končí,len vás pravoverných som mal rád".
Nechváľte sa páni moji cudzím perím,je to hanba pre vás "snáď"
nie každý si uvedomí,že nemá na to "BOHUŽIAĽ.