Basnicky.sk

Čo je to tam vpredu v gánku?
Zjedol som lisohlávku?
Zvláštny obraz pred sebou mám,
veľká posteľ zíva tam.

Na mašliach sa húpu z perín,
nemajú vôbec žiadnej miery.
Kŕmia sa nenásytne bielym popolom,
potom sa ukájajú vystrašeným volom.

Oči krásne ako akvamarín,
možno im aj seba zverím,
keď z ústnej peny besnej Evy Satan požiera naše hnevy-
tie zhnité popínavé plevy.

Zrazu hlboký hlas z temnôt sa rozoznie
a mňa do ničoty na saténovom koberci zanesie.
Bytosť mastná, zatuchnutá,
na rukách má božie putá a tri uchá-
jedným načúva, druhým stuká a z tretieho vychádza blanonohá mucha.

Škriabe sa rozžeraveným nechtom po tvári,
až sa zrazu zatvári, že ho to vôbec nepáli.
„Aká tá rana bola? Sladká?“ vyzvedá jeho matka.

Pozriem na ňho, oči zočím,
číročíry jasný zločin.
Srdce mi podskočí, konečník zovrie: „Oh, Lord, on to o mne všetko vie!“

Hneď už ku mne cupitá, otrčí mi svoje smradľavé kopytá
a potom sa ma cez sivé zuby opýta: „Čo si chcel v perine?“
„Sir, som v tom celkom nevinne...“
„Ako si sa opovážil, ty klaun, hlavu medzi nože vraziť?“
„Zlákali ma beštie!“
„Ty hlúpy malý zlosyn,
teba si hneď mamičkou skosím...
Hneď po tebe skočí,
vyškriabe ti obe prosebné oči,
ako nevidomý plod v nej skončíš,
syna si z teba spraví,
ešte ma za tvoje slová odprosíš,
nemysli si, že sa ti to len marí!“
Ako dohovoril, zhltol svoje fekálie.
A ja ticho šepcem: „Ach, zle mi je...“

„Čože, Bože, kde si?
Nie si.
Dejú sa tu strašné desy!

Zostal so mnou iba môj koniec a lietajúce kože.
Prečo mi nik nepomôže?“

Zrazu cítim krv pod nosom,
už ani neviem, kto vlastne som.
Tak kruto sála chlad nechtov jeho matky,
nakoniec zadusia ma vlastných myšlienok zvratky.