Basnicky.sk

Blíži sa, blíži sa...
skoro ho nevidno,
je plný sily no nepatrí k nám.
Máva dutou čepeľou zbrane,
nekráča, avšak mlčí, sám.
Žije tou zázračnou
pochabosťou mladou,
netúži vyhrať, nemá čo stratiť.
Túži sa rozbehnúť cestou dlhou,
nevidí koniec ani začiatok,
dúfa v úplné novy poriadok.
Vidím ho zmietať sa v tme,
už beží, kričí, zdoláva hory.
Máva dutou čepeľou zbrane
cíti zázračné záchvevy nory,
to ktorej, ako prašivý pes spadne,
ak neuverí tomu bytiu čo trápi ťa dnes
a nevytasí čepeľ pokory včasnej,
neuhasí smäd pomste čarovnej.
Strieľa sa, boj vrie ulicou...
Padá na zem dlhým pádom vekov,
leží bez vôle tam sám, neutiekol.
Hrdo stál na okraji priepasti hlbokej
kde najväčší žiaľ ženy utíchol,
ale spadol, neudržal okraj zeme,
len sám ticho bezútešne drieme
mávajúc dutou čepeľou zbrane
zarytou vo večnosti skazy,
ktorú svojou môže nazvať len ten,
kto nekráča, však mlčí, sám...