Basnicky.sk

Tak to som ja? Moja spása?
Tak pôvabne zničená,
už len nalíčená
je moja krása.
Kedysi skvostný palác,
dnes už len troska...
ty k*rva.
Už len otrok, slúžka,
čo len do háremu patrí,
do toho pekelného háremu,
v ktorom Diabol ohne kladie,
kde sa vyzlobí.
Nech moje telo bozkami zaseje,
nech nad mojou biedou sa zasmeje,
nech každý bozk horí,
nech bozkov je viac ako soli
vo vode v mori,
nech zanechá stopy
na mojej bledej koži.
Nech každý dotyk páli,
nech pykám za to,
za čo Zlo ma chváli –
že zapredala som sa jemu,
zapredala som sa peklu.
Tak nech v ňom navždy pykám,
nech márne vzlykám
po vykúpení
z večných trápení,
kým pokora ma nezmučí
a v Diablovom náručí
po smrti zomriem ešte raz –
veď si to zaslúžim,
a zas, a zas...
Anjelská tvár, kedysi jemná,
teraz len tieň, chorobne bledá.
V očiach bolesť.
Iskry sa v nich už nelesknú,
len slzy neskorého smútku.
Seba som sa zriekla,
zahodím aj toto telo,
ako dušu som zahodila...
Nebo ma zaprelo.
Nech hnijem navždy,
ťarcha pôdy bude mi vykúpením,
a klesnem ešte nižšie,
k tomu, kam patrím –
k peklu budem bližšie.