Basnicky.sk

Zamatová noc prúdi dnu balkónom. V diaľke blikajú okná domov a zimný vzduch vonia. Vonia chladne, krásne, vonia smrťou, z ktorej vzklíči nový život.
Hučanie motora preruší ticho. Vodič za volantom si poslednýkrát potiahne z cigarety a odhodí ohorok von spusteným okienkom. Oranžový plamienok na chvíľu zažiari, a zhasne. Opäť tá temnota.
Temnota, ktorá sa tlačí do ľudskej duše a mysle, tlačí sa všade, kým na svete neostane len ona jediná a nepohltí samú seba.
Kto si ty, neznámy, že sa odvažuješ jej vzdorovať? Dvíhaš nebojácne zrak a dívaš sa na nebo. Dúfaš, že nájdeš hviezdu, ktorá ťa povedie. Prečo ten víťazný úsmev na tvojej tvári? Veď nebo ostáva nemé.
Vidno, nie si z tohto sveta. Ty sám si hviezdou, ktorá žiari. Tvoj jas bojuje s temnotou, ktorá zaslepuje ľudí. Je v nich pevne zakorenená, sprevádza ich na každom kroku. Cítiť ju aj v tom najveselšom smiechu, keď doznieva. Stačí sa len započúvať.
Prituhuje. Neďaleký potok žblnká čoraz nehlučnejšie, až úplne zmĺkne. Konáre stromov praskajú. Mala by som už ísť, ale čo bude s tebou? V duši mi klíči strach. Odíď! Zamrzneš.
Tvoj pohľad sa konečne vráti späť na zem a usmeješ sa. V mysli sa mi ozýva hlas: Neboj sa. Som Nádej... a zachránim aj teba.
Striaslo ma pri dotyku so studeným zábradlím. Nakláňam sa, pátrajúc zrakom v tme a skoro som stratila rovnováhu. Vonku aj tak nikto nie je.
S akousi podivnou radosťou sa vraciam do izby, dýchajúc si na skrehnuté prsty.