Basnicky.sk

je to deň,keď sa prebudím a nič navôkol.Ten deň,keď necítim teplo svojho anjela vedľa mňa.Zobudím sa a želám si,aby ležal vedľa mňa.On tam,žiaľ,nie je.Nie je pri mne nikto,kto by sa na mňa usmial,kto by ma pohladil po vlasoch,kto by sa ma nežne dotýkal...Už tu nie je so mnou.Hneď zrána mi tvár zmáčajú slzy samoty,slzy nenávisti,slzy hnevu...
Túlam sa mestom,zúrivo kopem do pohodených plechoviek,cítim sa tak sama.Sadnem si na trávu v parku,na suchú jesennú trávu v ešte suchší a pochmúrnejší deň jesenný deň.Položim si hlavu sa zem a rozvlykám sa.Keď sa pri mne zastaví starší pán s otázkou:"Čo je vám?Ste v poriadku?"nemilosrdne ho okríknem:"Vypadnite!" a plačem ďalej,je mi jedno,že som hnusná mrcha,teraz mi je už jedno úplne všetko.
V mysli sa vrátim znova k tomu dňu,čo obrátil celý môj život naruby a vzal z neho aj posledný kúsok šťastia.Podvečerná prechádzka s milovanou osobou,ktorú som nadovšetko milovala,no teraz je neodvrátiteľne preč a ja viac nechcem bez neho žiť.Smiali sme sa,rozprávali a z ničoho nič vybehol z banky oproti maskovaný muž s taškou v ruke.Za ním kričala nejaká pani:"Chyťte ho!Je to zlodej!"Keď mu chcela moja jediná láska zatarasiť cestu,vytiahol zbraň a padol výstrel.Ten chlapík zutekal preč a ja som tam ostala kľačať pri mojej láske v kaluži krvi.Všetko sa zbehlo tak hrozne rýchlo,nevedela som čo mám robiť.Tá pani z banky zavolala záchranku a ja som len vrieskala,plakala,chcela som v ten moment zomrieť.Nemohla som ďalej žiť,keď mi práve zomieral v náručí človek,ktorý mi bol drahší ako čokoľvek iné.Sanitka prišla neskoro...Už sa nedalo nič robiť.Nevnímala som čo mi vraví lekár,nevedela som tomu uveriť.Všetkému je koniec,prepadla som sa do seba a chcela som zomrieť spolu s ním.S ním odišlo všetko.Vidieť ako umiera,ako odchádza,bolo to najhoršie na celom svete.
Ešte stále som plakala na zemi a zrazu to nedeľné ticho prehlučal môj výkrik plný bolesti,nenávisti,strachu,...Vstala som a kamenistým chodníkom som prišla k bráne cintorína.Nápis na bráne:"Dovidenia" vo mne vylúdil akýsi bláznivý úsmev.Otočila som sa na mesto a zašepkala som:"Dovidenia".Vošla som dnu a hneď som našla hrob môjho anjela.Tam ležal,nehybný,úbohý,milovaný,.Rozbehla som sa k nemu a tvrdo som dopadla na kolená.Cítila som,že je pri mne,že stojí tesne vedľa mňa,ba cítila som aj jeho ruku na mojom ramene."Budeme spolu" zašepkala som.Z vrecka bundy som vytiahla ostrú britvu a ukončila to.Preťala som si žily na rukách a čakala na povestný tunel,na konci ktorého ma bude čakať môj anjel...