Basnicky.sk

Bola to ona. Tá nudná hodina. Matematika. Opäť tie nezmyselné rovnice a poučky čo nikdy nechápala. Myšlienkami bola opäť inde, vôbec nevnímala ľudí okolo seba. –Veronika!!!- Ozvalo sa od vedľa. Upriamila pohľad vonku.
Bol už december, teploty vonku už neboli veľmi vysoké a ona len čakala, kedy sa spustí prvá snehová vločka.
Milovala zimu. Zbožňovala ten pocit, keď sa jej do vlasov usádzali vločky. Milovala ten zvuk praskajúceho snehu. Práve preto mala toto obdobie najradšej.
Škola sa skončila a ona vyšla z triedy. Sama. Nikdy nemala veľa kamarátov. Na chodbe bol hluk a ona ako stále, zamierila do šatne. Predierala sa cez húfy študentov. Neboli to jej spolužiaci ani kamaráti, dokonca ich vôbec nepoznala. Cítila sa v tomto prostredí osamelá.
Zababušila sa do teplého šálu a vyšla von. –Ach, opäť sama.- povzdychla si a vykročila. Aj keď nemala rada spoločnosť, chýbal jej niekto, s kým by sa porozprávala. Niekto komu by povedala o svojich pocitoch. Niekoho, kto by ju pochopil a poradil. No nikto. Nikto taký nebol. Ona nikdy nezažila ten pocit mať najlepšieho kamaráta alebo kamarátku. A to jej chýbalo.
Pondelok bol ešte chladnejší. Ona kráčala cestou do školy a vietor fúkal stále silnejšie. Liezol ľuďom až pod kožu tak si len silnejšie utiahla šál...
Ako tak šla, uvedomila si, že je opäť sama. Tieto chvíle samoty ju už začínali premáhať. Okolo nej páriky, šťastní ľudia. Bolo jej do plaču. Ona nikdy nezažije ten pocit byť niekým milovaná. Nikdy nepocíti to niečo krásne keď sa na teba niekto usmeje..
Prešiel nejaký ten týždeň a ona vstávala s čoraz horším pocitom. Pocitom pri srdci. Cítila prázdno. Nie hnev ani smútok. To prázdno. Jej srdce nepatrilo nikomu.
Bol už večer keď skončila školu. Vonku bolo šero a hluk okolo akoby utíchol. Vyšla do zimy. Stále sa cítila rovnako. Rovnako prázdno. Zastala. Chvíľu rozmýšľala. Myšlienky jej vírili hlavou. Prišla ku mostu. Sklonila hlavu...ticho. Pozrela dolu a...-Nemôžem.- povedala...
Ďalší deň. Večer. Opäť to isté. Nič sa nezmenilo. Zas tí istí ľudia, to isté prostredie. Len ona bola trošku iná. Nejako zvláštne pokojná. Zas tí istí šťastní ľudia... Pozrela sa a usmiala. Tentoraz ale nazabočila domov. Prišla k rieke a zastala. Pozrela hore. Snehová vločka jej sadla na tvár. Bola pokojná. Len po líci sa jej začala kotúľať slza.
Začalo snežiť. Vietor fúkal. Vyšla na most a pozrela na nebo. To už boli jej oči zaliate slzami. Nič nevidela. Nevnímala. Len tam stála a plakala.
Ona len chcela niekoho, kto ju bude mať rád. Stačilo aj objatie...nič viac len pocit že na nej niekomu záleží...že ju niekto ľúbi...
Pozrela poslednýkrát na nebo, na snehové vločky ktoré jej padali do vlasov, utrela si slzy a...
Už nikdy neuvidí zimu, nikdy nepocíti sladké bozky snehu na tvári, už nikdy...nikdy nepocíti to prázdno...