Basnicky.sk

Prekrásny jesenný deň. Pondelok ráno a ona sa asi ako jediná na svete tešila do školy. Nie, nebola žiadna knihomoľka. Viedlo ju tam niečo iné, niečo oveľa krajšie. Vykročila do nového dňa s radosťou. Bolo to na nej vidno. Ale nikto nevedel prečo.
Kráčala cestou. Od vetra sa jej krásne červenali líčka. Obzerala sa. Obzerala sa, či neuvidí jeho. Chlapca, kvôli ktorému každé ráno vstávala s radosťou, kvôli chlapcovi, ktorému patrili jej sny. On o nej ale nevedel.
Tohto chlapca ľúbila. ľúbila ho ako nikoho predtým. Bola zamilovaná. Až po uši. Asi prvýkrát v živote.
Nebolo to len pobláznenie. Nebol to len chlapec, ktorý sa jej páčil. Ona sa fakt zaľúbila. A ani sama nevedela ako. Chodila okolo neho už rok, ona si ho nevšimla, ani on ju.
Dievča to nebolo nevýrazné nebola to šedá myška. Rada sa predvádzala a bola stredobodom pozornosti. Len teraz...teraz sa jej nedarilo upútať jeho pozornosť.
Do školy prichádzala s nádejou, že sa na ňu aspoň pozrie. Ale on nič. Ani náznak jeho záujmu. Ani okom nepohol. „Možno že je až taký namyslený“, pomyslela si.
No snažila sa ďalej. Veď to bol človek, ktorého milovala, urobila by pre neho všetko. Len on stále nevedel, že niekto taký ako ona existuje.
ľúbila ho stále viac, myslela na neho ráno, večer, keď išla spať. Stále. Patrili mu jej sny. Sny krásne ale nereálne.
A zo školy odchádzala každým dňom zarmútenejšia, smutnejšia. Nádej, že by ju mohol niekedy ľúbiť sa pomaly ale isto vytrácala. Zakaždým keď ho stretla pocítila bolesť. Bolesť to bola ale krásna. Bolesť, ktorú cítite pri neopätovanej láske. Ale on – akoby bola vzduch. A tá bolesť bola bolesť pri srdci. Cítila, že jeho srdce jej patriť nebude...
Prešiel nejaký čas. čas dostatočne dlhý na to, aby sa niečo zmenilo. Zmenilo. Jej láska k nemu bola čoraz silnejšia a bolesť, ktorú cítila v jeho prítomnosti prerastala čoraz hlbšie. Vedela, že už nikdy nebude jej.
A o čo bola bolesť väčšia, keď ho uvidela s iným dievčaťom. To bolo prvýkrát čo pocítila niečo také. Nepopísateľné. Akoby jej vnútro niečo zovrelo. Neobzrela sa. Kráčala ďalej. Pocítila niečo na tvári. Bola to slza. Prvá slza, ktorú vyronila kvôli chlapcovi.
Od tohto dňa cítila v sebe len prázdno. Prázdno pri srdci. Slzy sa stali jej kamarátkami. Nikto ale nevedel, čo prežíva. Dusila to vo svojom vnútri. Navonok sa zdala byť šťastná...ale jej srdce plakalo.
Človek, ktorého milovala sa zaľúbil. Len nie do nej. Veď akoby mohol. Nebola pre neho dosť dobrá. Nemiloval ju. A ona to vedela. Nikdy nezabudne na ten pocit. Ten krásny pocit v bruchu, keď ho vídala v škole. Bol to prvý chlapec, ktorého naozaj ľúbila.
Ale prešlo niekoľko dní, týždňov, mesiacov...
On ľúbil iné dievča. To dievča ľúbilo jeho. Priala im to. Chcela zabudnúť. No vedela, že to, čo cítila k nemu už nikdy k nijakému inému chlapcovi nepocíti.
Teraz, keď ho stretne v škole len sklopí zrak. Sklopí zrak, aby nepocítila opäť tú bolesť...
Pretože ho stále miluje...