Basnicky.sk

Keď je už tma a krušpán spinká
a v útlej izbe lúč lampy bliká,
ja kráčam dvorom po stý raz
nemo obdivujúc súhru krás.

Múdre stromy aj tiché kvietky
hľadia na mňa z bielej klietky
a šepkajú si s úsmevom:
to ide Peťo, to je on...

Tajomné tiene tejto rozprávky-
v detstve o nich rozprával môj starký-
sa vlnia unaveným chodníkom,
po ktorom som sa vozieval kočíkom.

No už sa blížim ku dverám
a ešte viac sa obzerám,
hore, k oknám rokmi spevneným,
čo skrývali ma pred snežením.

Aj teraz sneží-no je to iné.
Hoci čas patrí opäť zime,
už nebojím sa vločiek
a to je divné...

Nové svetlo na schodoch-
takú radosť má len Boh-
no a ešte moja starká,
lebo na mňa večne čaká.

Jej úsmev mi dvere otvára
a môj pohľad ich opäť postráda-
skryté spomienky môjho detstva,
ktorých mladosť je už dávno mŕtva.

Ďalej kráčam po schodoch
a po ich mramorových útokoch
zostanem stáť celý bez seba,
lebo vo veľkom zrkadle
sa podobám na seba.

(v izbe)

Som na mieste, kde čas nikdy neublíži,
kde spomienka sa ku spomienke blíži,
kde nad všetkými visí Ježiško na kríži-
tak nádherne niet ani v Paríži.

Veď každé jedno zákutie
javí krásy labutie.
A každý jeden obrázok
šepká dušou rozprávok,
čo skrýva starý nábytok.

Preto v teple starkinej osoby
sa rozplynú všetky moje choroby
a nekonečný pokoj sa obnoví...