Basnicky.sk

Sťažuje sa Čoči,
že ju bolia oči.
Že ju pichá v boku,
až je občas v šoku.

V noci málo spáva
ráno ťažko vstáva,
celý deň je bledá,
takto sa žiť nedá.

Nechcela sa trápiť,
pol života stratiť,
kus odvahy pohľadala,
do kúpeľov sa vydala.

Zbalila si veci,
niesla ich vo vreci,
Brala luk aj s lasom,
a dýku za pásom.

Stala na kraj cesty,
vrece dala bokom
a začala jastriť vôkol
indiánskym okom.

Zavolala konský povoz,
ktorý vlastnil meštan.
A ten zviezol Čoči
do ďaľekých Pieštan.

Keď tam Čoči došla,
tak sa hneď aj zhrozila,
keď tam chlapa s barlou
dolámanou zočila.

Dostala tam izbu
tam hneď vedľa parku
a na izbe mala
ešte jednu starkú.

Vybalila svoje veci,
všetky čo mala vo vreci,
luk aj s dýkou dala vedľa,
starká v izbe razom zbledla.

Na stred velkej izby
vigvam pracne rozložila,
no a vedľa tohto stanu
oheň zručne založila.

Na balkone dva holúbky,
pekne si tam hrkútali,
lenže vďaka šípom z luku
večerou sa razom stali.

Najedená všimla si strom,
ktorý v parku stál.
Tomahavk si nachystala ,
zo stromu sa totem stal.

Ráno na prehliadku zašla,
na obed výsledky našla.
Naša malá Čoči
mala nález v moči.

Štandardnými metódami
začali ju liečiť,
avšak Čoči voči tomu
začala sa priečiť.

Nevedela čo to robia,
prečo na ňu bahno kladú.
blato je vraj pre prasiatka
nie pre dámu mladú.

Nič iné jej neostáva,
našej chorej Čoči,
iba silno zaťať zuby
a privrieť aj oči.

Takto kúra konala sa
každý Boží deň .
Našej Čoči sa to zdalo,
ako hrozný sen.

Po dvoch týždňoch odriekania
dokončila bahnokúru,
začala zo seba zmývať
toho bahna fúru.

Pobalila svoje veci,
naspäť zobral ju zas mešťan
a odišla zdravá Čoči,
zo slovenských Piešťan.

Po prérii preháňa sa
zveri veľká črieda.
Dupot kopýt s hulákaním,
stále sa tu strieda.

Už od rána včasného
dnešného dňa krásneho,
čriedu ženie naša Čoči,
a má zdravé už aj oči.