Basnicky.sk

Šedý je deň,
podobných bolo mnoho.
Človek sám – stráca i svoj tieň,
takých tu už bolo!
Dúfať v zázrak ostáva –
tak noc zmení sa v deň,
keď šedý je deň...

Srdce túži rozjasniť to šero,
čo tak žiaľom dušu moju škrelo.
V tichý podvečer ten,
keď šedý je deň...

Túžim bežať s vetrom opreteky,
vyhnúť sa kvapkám nebeským.
Lejú sa, tečú – sťa slzy po tvári.
Nesmúť, však zažeň svoje vzlyky :
Choď za láskou, choď! – veď máš s kým.

Viem, kam pôjdem,
kam vedú moje kroky.
To miesto ľahko nájdem,
sťa poznal by ho roky.

A kde je? Viem?
Tam – ďaleko, či blízko?
Odpoveď hľadám –
žiaľ rozptýli mi rýchlo.
Srdca hlas počúvam :
tam, kde noc zmení sa v deň,
tam, kde najkrajší je deň.
V blízkosti Lásky najdrahšej,
blízko myšlienky najkrajšej,
kde kvety citom voňajú,
kde oči túžbou volajú.
Kde nejestvuje smútok, žiaľ,
kde vánok mraky odvial v diaľ.

No netráp sa,
ak ju teraz nevidíš.
Časom priletí k Tebe sama,
smelo na ňu natrafíš.

Potom chráň si ju, opatruj –
ten vzácnejší poklad.
Dotykom čistým, láskavým,
po tvári ju pohlaď.

Ak bola úprimná,
ak bola čistá,
ak bola zo srdca –
láska je istá.

Nie je nič krajšie,
nič nepoteší Ťa väčšmi,
než úsmev Tvojej milej,
keď miluje Ťa veľmi...