Basnicky.sk

Píííp... píííp... Sedela som na jeho nemocničnej posteli a započúvala som sa do zvuku, ktorý vydával prístroj, na ktorý bol napojený... Tomáš pokojne spal a nahlas dýchal. Jemne som mu prešla rukou po tvári. Bola horúca a celá spotená.
„Tomáš, Tomáško... počuješ ma?“
Naivne som čakala , že odpovie, alebo aspoň nejakým gestom naznačí, že ma počuje. Ale nie. Iba naďalej ležal na posteli ako telo bez duše.
...
Chytila som ho za ruku a začala spomínať na ten osudný deň. Na deň. Kedy som mu do očí povedala, že ho nenávidím a nechcem ho už v živote vidieť. Deň, kedy som prepočula slová : „Bez teba, sa mi neoplatí žiť“...
V ten moment by som si ani na jednu jedinú sekundu nebola pomyslela, že tie slová mohol myslieť vážne. Zabuchla som mu dvere môjho bytu spolu s bránou môjho srdca, rovno pred nosom.
Moje bolestivé spomienky náhle prerušilo slabé stisnutie ruky. Nemohla som sa udržať a musela sa rozplakať.
„Tomáško, ty si mi stisol ruku... Ďakujem ti Bože, ďakujem“, cez slzy som Tomášovi vtisla na jeho suché pery pusu.
„Už ťa nikdy neopustím... Nikdy... Milujem ťa Tomáš...“
...
„Lea? Lea“
„Hmm?“, pretrela som si rukou ospalé oči.
Bol to iba sen, alebo som naozaj počula Tomášov hlas? Nie... nebol to sen... Ale nebol to ani Tomáš. Zobudil ma hlasej mojej mamy, v ktorej lone som mala položenú hlavu.
„Mami? Čo... čo tu robím?“ cez zalepené oči som spoznala nemocničnú čakáreň.
Rýchlo som vstala a bežala do izby kde ležal Tomáš. Ale jeho posteľ bola prázdna. V tej chvíli bol náhle prázdny aj celý môj svet.
Ľahla som si na posteľ a začala plakať.
„Ako si mi to mohol spraviť Tomáš. Prečo si ma opustil? Nenávidím ťa...nenávidím“...
„Lea...“, chytila ma za rameno moja mama „on ťa neopustil malá. Včera kúsok po tom, ako si zaspala sa prebral. Dnes ráno ho previezli na druhú izbu. Neopustil teba, ani nikoho z nás Opustil len túto izbu. Poď, pôjdeme za ním. Celú noc kričal tvoje meno. Chce ta vidieť Lea.“
Jediné slová, ktorá som zaregistrovala boli : „chce ta vidieť Lea“.
...
Vkročila som do malej izby . Hneď pri dverách ležal Tomáš.
„Tomáš, už mi to viac nerob! ... Prosím.“ Nemohla som si odpustiť výčitku.
„Prepáč Lea... Prepáč, že som ti tak ublížil. Už som pochopil, že si ťa nezaslúžim. Nie. Už nemôžeš kvôli mne takto trpieť.“ , jeho bolestivé, ale úprimné slová som prerušila bozkom.
„Nič nehovor.. Nič... Týmto bozkom sa skončila kapitola plná sĺz a trápenia a začína sa nová.
Milujem ťa a už viac nedovolím aby si kvôli mne siahol na život. Nieje pravda, že si ma nezaslúžiš. Zaslúžiš si ma viac, ako ktokoľvek iný. Keby som nebola vtedy taká hrdá a riadila sa tým, čo mi šepká moje srdce a nezavrela ti pred nosom jeho brány, nikdy by sa toto nebolo stalo.“
Tomáš mi v tej chvíli prešiel jemne po líci, pozrel mi do očí a povedal:
„Milujem ťa Lea“
Bolo to najkrajšie „milujem ťa“ aké som kedy počula.
Usmiala som sa na neho a v duchu som ďakovala Bohu, že mi ho vrátil. Že mi dal druhú šancu, ktorú už teraz určite využijem tak, aby to nikomu z nás neublížilo.