Basnicky.sk

von Schwerzell  Zobraziť/skryť lištu autora

Cesta, alebo ako som sa dostal do depa...

Piatkový, jesenný podvečer rozprestrel svoje sychravé ramená ponad hlavnú autobusovú stanicu, kde som už dobré dve hodiny čakal na príchod autobusového spoja, ktorý ma mal po dlhom čase odviezť niekoľko stoviek kilometrov späť do rodného mesta.

Ešte dobre, že som prišiel tak skoro, som asi dvadsiaty odzadu a štyridsiaty odpredu, premýšlal som, v autobuse je 48 miest na sedenie, to by malo stačiť. Rozhliadol sa vôkol, hm starých ľudí nie je veľa, takže hádam budem sedieť.

Pozrel som sa na hodinky, no sklíčko na ciferníku bolo pohladené večerným mrazíkom a úplne nečitateľné. Začal som sa obzerať, kde sú nejaké hodiny. Zahliadol som jedny staničné, zaostril som svoj podchladený zrak – tri štvrte na šesť.

To je zaujímavé, keď som sem prišiel bolo pol šiestej. Teda žeby im umrzli ručičky. Usmial som sa a opäť sondoval okolo, či mi neudrú do očí ďalšie. A jedny som zazrel, ale tie mali odvrátenú tvár. Odbehnem, neodbehnem? No to určite, už vidím, ako sa čakateľom za mnou zbiehaju slinky na moje poctivo vystáte miestečko, nie ...počkám, rozhodol som sa.

Poklepkal som po pleci predo mnou stojaceho pána.

“Dobrý večer, prepáčte...ehm, môžete mi povedať koľko je hodín?”

Pán sa na mňa zahľadel a vychŕlil oblak pary, v ktorom sa stratil jeho melancholický výraz tváre. “Moment,” zachrčal a sklonil zrak na svoje náramkové hodinky. “Hm, nevidím, je to akési celé zahmlené,” a podstrčil mi ich pod nos. Presvedčil som sa, že jeho hodinky padli za obeť mrazíku tak ako moje.

Pán sa snažil zachrániť situáciu, pozrel na staničné a zachroptil: “Tri štvrte na šesť!” Načo sa vzápätí vrátil do svojej pôvodnej stabilizovanej polohy.

Pousmial som sa, ale bol som asi jediný v tomto strapci plnom nespokojných zamračených tvárí.

Konečne som v diaľke začul ten typický zvuk prichádzajúcej karosy.

No super, ach veď mešká dobrú hodi...nu, pomyslel som si, ale veď to s určitosťou tvrdiť nemôžem, kedže neviem koľko je hodín.

Autobus zastal a posledný krát zažmurkal reflektormi. Objemný bradatý šofér v huňatej veste vystúpil von a zareval: “Moooomeeeeeeeeeeeeeeeeeend!” a zapálil si cigaretu.

Hm asi už zažíval otravu kyslíkom, zaškeril som sa.

Po pár nikotínových mimútkach sa vratil späť dnu a zrmznutí ľudia začali pomaly nastupovať. Konečne som sa dostal na radu. Pri kupovaní lístka sa vodič, ktorý mi veľmi pripomínal nebohého herca pána Jiřího Růžičku, akosi podozrivo zahľadel na môj ruksak a zakvičal: “Dvadsat krááát tridsatpät kráát padesáát...”

“Prosím?” zneistel som, nakoľko som si nebol istý, či sa ma pýta na výsledok jeho matematického zadania, ale potom mi zaplo.

Medzitým vodič zakvičal o oktávu vyššie: “Dvadsat krááát tridsat kráát padesáát...”

“Hm, nehovorili ste predtým náhodou tridsaťpäť?”

“To ani náhodou, checheche... máte veliký rugsak, musíte zaplatit za batožinu...plus dvadsat!”

Zapotil som sa: “Tak koľko to mám vlastne zaplatiť?”

“No predsa, ehm dvasto osemdesát sedem plus dvadsat, to je...teda to je...chech,” pokračoval vodič Růžička.

“Tristosedem,” poznamenal som sucho.

“Ano presne,” rozjasnil sa šofér, zhrabol päťstovku a s úsmevom mi vydal stoosemdesiat, ako som neskôr zistil.

“Dalej, teda dalšííí,” ukončil Růžička matematické intermezzo.

Kráčal som chodbičkou medzi sedadlami, všade už bolo minimálne jedno miesto obsadené, až na predposledné. Spokojne, s očakávaním príchodu príjemného suseda, som sa usadil.

V autobuse bolo zatiaľ len jemne teplejšie ako vonku, noví cestujúci sa stále hrnuli dnu, akokeby mali cestovať zadarmo, no miesto pri mne však stále zostávalo prázdne. Obzeral som si dav postupujúci uličkou.

Hm sympatická dievčina, žmurkol som na priťažlivú čiernovlásku krásnych ženských tvarov, ktorá s úsmevom práve minula krásne sa vlniacimi bokmi moje miesto a zakotvila vzadu v päťke. Tak o tejto naozaj platí - Vera incessu patuit dea (Lat. Pravú bohyňu spoznáš podľa chôdze.), pomyslel som si.

“Volnééééééééé?” zhrmelo nado mno a vytrhlo ma tak z príjemneho rozjímania. Zdvihol som zrak a zhliadol mohutného muža v stredných rokoch s hustou prešedivelou bradou a ostrým pohľadom. Prikývol som a jemne som sa pomkol k oknu. Autobus sa pomaly úplne naplnil, všetky sedadlá už boli obsadené a zopár ľudí stálo ešte v uličke. Karosa sa pohla a tak mnou dlho očakávaná cesta sa mohla začať. Z pána vedľa mňa razil cigaretový opar so zmesou požitých tvrdších alkoholických nápojov.

Asi si bol natankovať nejaký záhrev v staničnej, usmial som sa, aspoň to bude bez diskusií.

Upadol som do driemot a začalo sa mi zdať o tej kráske v päťke, keď sa mi zamarilo, že ma niekto šťuchol do boka, o chvílu znova a znova. Otvoril som oči a zľakol som sa. Tvár mojho spolusediaceho bola vzdialená prakticky zopár centimetrov od mojej.

“Holá, holá, mladý muž,” zreval, “vidíte tamtie svetlá, to je výškova administratívna budova, ešte z totalitných časov... tú som ja staval!” a udrel si do hrude.

Ešte príjemne naladený predstavou o čiernovlasej spolucestujúcej som najskôr nechápal, čo sa deje.

“Ach, naozaj... ehm čo nepoviete,” snažil som sa o prekvapivý tón, ktorý mi ale evindentne nevyšiel. Spolusediaci si toho vôbec nevšimol a pokračoval, “Štrnásť poschodí, tristo miestností, ach... otcuprisahám to bola robota!” zamával obrovskou zovretou päsťou a odlmčal sa.

S nádejou na pokojný priebeh cesty som privrel oči a snažil sa rozpamätať, kde sa skončila moja veľmi prijemná predstava. Keď ma po pár minútach opäť vytrhol už známy šťuch a zvolanie priamo do ucha.

“Heeeejjjj mladý, hádam nespíš, chehehe... vidíš tamto?” a zaťukal tučnými prstami na zarosené sklo okna autobusu. “To sú lampy na priehradnej hrádzi, ktorú som staval v sedemdesiatomdruhom, to boli časy, panečku...”

Pozrel som sa mu do zasnenej tváre a prikývol, len aby som už mal pokoj. Pán sa triumfálne usmial a opäť odmlčal. Začalo mi byť, jemne povedané, mdlo z mikroklímy ním vyprodukovanej. Na vzadu sediacu čiernovlásku už nebolo ani pomyslenie. Začal som lapať po dychu a cítil, ako ma začína oblievať studený pot. Zazdalo sa mi, že môj žalúdok si začal hladať nové trvalé bydlisko v mojej brušnej dutine a úspešne postupuje smerom nahor. Už som to nevydržal, vstal, otvoril malé vetracie okienko a hltal sústa mrazivého čerstvého vzduchu, keď zdola zaznelo: “Čo ti je teplo mladý? Checheche, nože... zavri to okno, aj tak je tu dosť zima!”

V záujme nenarušených susedských vzťahov som výzvu uposlúchol a okno zavrel, ale nie úplne. Zavrel som oči a predstieral, že spím a dúfal, že neobdržím ďaľší šťuchanec do boka, na ktorom mám už určite peknú modrinu.

Autobus zastal na stanici a Růžička vyhlásil, desat plus desat minút pauzu, ciže dvadsaťpäť minút podľa jeho matematických prepočtov.

Konečne, zaradoval som sa a vyšiel von, nadýchať sa čerstvejšieho staničného vzduchu. Vonku, na moje prekvapenie, ma čakal môj spolusediaci pán staviteľ. “Checheche, čo už vyspatý? Mladý pán, tak naše cesty sa rozchádzajú,” zachrapťal starý pán a zapálil si cigaretu. Chvalabohu, pomyslel som si a snažil sa tváriť posmutnele, hoci môj duch skákal od radosti.

“Škoda, že staničný bufet je zavretý,” vyfúkol obláčik dymu, “pozval by som ťa na pohárik...no čo už...maj sa dobre,” usmial sa a podal mi ruku. S úľavou som ju prijal, poprial prijemný večer a poponáhľal sa na toaletu.

S vôľou doplniť svoje vyčerpané zásoby čerstveho vzduchu som sa rozhodol ešte poprechádzať po malej, skoro útulnej stanici, odhliadnuc od porozhadzových odpadkov a všadepritomného neporiadku. Růžička postával pred busom vo svojej chlpatej veste a sériovo bafkal asi už piatu cigaretu, dopľňajúc tak, na rozdiel odo mňa, svoje dymové rezervoáre. Autobus sa už začal pomaly plniť svojimi starousadlíkmi, ktorých si šofér, jedného po druhom, podozrievavo obzeral, akoby si už nepamätal, komu predal lístok. Posledný krát som sa zhlboka nadýchol a nastúpil. Pohodlne som sa usadil a dúfal, že všetci stavitelia sedia už v teple svojho domova alebo minimálne krčmy.

Všimol som si, že zaroveň s mojim staviteľom, sa vytratila i tá príťažlivá cica z päťky. Rozhodol som sa, že jej venujem aspoň zopár myšlienok, keď ma zrazu z tohoto zámeru vytrhol akýsi krik. Naklonil som sa do uličky a zazrel staršiu korpuletnejšiu pani v ručníku ako šermuje Růžičkovi pre tvárou.

Vodič nôtil svojím nenapodobiteľným štýlom: “Ale babka, no ved sa neondejte...ja potrebujem videt váš oný...preukaz, ináč vám nemóžem dat dochocovský...”

“To je stuaššné v tomto vštáte, nikdo nikemu neverí,” šušlala babka, “keď ssom ti povedaua synak, vže ssom dochodkyňa, tak ssom a bassta.” Buchla babka pästičkou do strojčeka na vydávanie lístkov.

“Čo to tutok vystrájate babka? Ved mi to tu celé... oné toto zarádenie rozbijete,” hromžil Růža.

“Na ssynak, veď sa sspýtaj tuná zsa mnou, tí ma zsnajú a veďá, vže som užv v tom vieku,” pokračovala starká, pričom ukázala za seba a nechtiac ovalila plnou igelitovou taškou, ktorú zvierala v ruke, za ňou na schodíkoch stojacého pána, ktorý trpezlivo a pokorne úder prijal.

Šofér Růžička vidiac, že je v patovej situácii (síce som si nie istý, či vedel, čo je pat): “Tak dobre teda babka, máte to za korunu, ale to len za to, že mám dobré srdco.”

Babka víťazoslávne zdvihla obe ruky, pričom sa pán za ňou, už stihol vyhnúť igelitke, rozdala zopár víťazných gest, akokeby vyhrala jackpot v športke a rozhodla sa postupovať dozadu úzkou uličkou pripomínajúc ľadoborec v zamrznutom oceáne.

Len nie ku mne, len nie ku mne, opakoval som si v duchu, k sakru...

“Máššš vovné ssynak?” zašušlala rečnícku otázku a hneď sa veďla mňa usadila, pričom ma trafila igelitkou do hlavy a prisadla mi stehno.

“Tsssss au,” zaúpel som, avšak bez odozvy.

Babka sa pohniezdila, pričom sa mi podarilo uvolniť moju nohu. Dúfam, že aspoň budeš ticho babizňa, nádejal som sa napajedene. Ó ako som sa mýlil.

“No vnúčsik a ty kamžse ccestuješss, kamžše?” vyšlo z jej zvráskavých prepadnutých pier.

“Domov, babka, domov,” snážil som sa odvetiť s hraným záujmom, vďačný, že som neutŕžil štuchanec a i babka nepáchla alkoholom a cigaretami ako prednášajúci staviteľ, lež niečim iným, na prvý pokus ťažko definovateľným. Povedal by som, že nejakou vyprchnutou lacnou voňavkou so zmesou pachov typických pre starších a korpulentnejších ľudí. I keď sa musím priznať, tato zmes nebola až taká silná a éterická ako u jej štuchajúceho predchodcu.

“Hi hi hi, no vidišš, ty domov a ja... zs domu, teda zs domova, teda zso stauobincsa,” nenechala sa prerušovať a pozrela na mna svojími malými sivými očkami, akoby čakala, čo poviem. Pokrčil som len ramenami, lebo som nevedel, čo povedať. “Idem zsa fnúčsencami na víkend,” pokračovala babka, pričom otvorila igelitku vybrala oval chleba, odlomila si chvejúcimi prstami kus a vopchala si ho do úst.

“Mľask, mľask, chrum,” ozvalo sa, “vííšs, mľask, ja sza na ne užs veumi, mľask, tešsím, chrum.”

Presne takto nejako asi rozprával krovák Xi-xao vo filme Bohovia musia byť šialení, zasmial som sa. Babka si však toho nevšimla, napchala si ešte väčší kus chleba, tak že jej trčal z úst a snažila sa ďalej som mnou komunikovať “Houbkvia, mľask, mľask, chrum, to szú... chrum, mňam, čseu...stvý chvíb mám... mňam, mľask,” a zakončila svoj vstup bohémskym gŕŕŕrrrrrrrk.

Nevedel som, či sa mám začať smiať, či plakať. V každom prípade si ku mne, aspoň podľa doterajšieho prejavu, sadol unikát seniorov-dôchodcov. Medzitým babka už gniavila v puse ďalší kus chleba zo svojej multifunkčnej igelitky, pričom sa podujala mi prerozprávať, teda som sa aspoň tak dovtípil, svoj víkendový program.

“Víššš, ja máám, mľask chrum, svoje fnúčsencze vevmo vada, chrum, chrum, ven ten mój zsať ma tam akoszi neváád vidíí...mľask...grrk.”

Hm, prečo asi babka? pousmial som sa. Nasledoval zhruba tak hodinový monológ o jej živote, deťoch, vnúčatách, ktorý som chtiac, či nechtiac musel vypočuť a tak som sa rozhodol hrať sa na pozorného poslucháča. Ničto za to, že ma babka stihla miestami nechtiac občerstviť spŕškou slín, ktoré jej s pravidelnosťou gejzíra vytryskávali z pusy. Ako ďaľší prvok jej bohatého neverbálneho prejavu, jej sem tam vypadol kus rozžuvaného chleba z úst a nie ojedinele sa dokotúlal až ku mne. Takže časom už bola babka (a žial aj ja) obložená omrvinkami a kúštikmi chleba ako torta kokosom. A čo najhoršie, začali sa mi opäť privierať očné viečka. Natriasanie autobusa a monotónne šušlanie babky, prerývané mľaskaním a chrumkaním urobili svoje a ja som začal driemať. Hlas mojej unikátnej susedy sa začal strácať v diaľke, keď ma prebral úder igelitkou do hlavy.

Autobus zastal na ďalšej stanici a babka sa vybrala vystupovať. Pri vstávaní sa uvoľnil násyp omrviniek z jej veľkoplošného tela, ktorý pokryl sedadlo a čiastočne aj mňa ako prvý sneh nedočkavú zimnú krajinu. Babka odmľaskala akýsi pozdrav, teda aspoň som si tak domyslel, zamávala rukou (taške som sa stačil uhnúť) a vydala sa smerom ku dverám, pričom zopár cestujúcich počastovala svojou štedrou igelitkou, a všetkých tých, čo boli pred ňou v uličke, úspešne vytlačila von z autobusu. S pobavením som toto krásne divadielko pozoroval a babke, keď sa uspešne vyteperila von, zamával na pozdrav. Odmávala mi a bezzubo sa usmiala, pričom jej z úst vypadol čerstvo vložený kus chleba.

Ach, no a kto príde teraz? Prebleslo mi mysľou. Ale na stanici nenastúpil nik, možnože aj preto, lebo bus mal tak veľké meškanie. Pozrel som na hodinky, pol desiatej, hm ale naozaj? Zazíval som, popreťahoval sa v sedadle ako mača, pohodlne sa oprel, skrížil ruky na prsiach a odhodlal pokračovať v toľko prerušovanom driemaní.

Akosi som ustal. Zavrel som oči a prestával vnímať okolitý svet. Zdiaľky mi znela akurát prepoveď počasia na rádiu Slovensko, ktoré zapol Růžička. Ochvíľu ju vystriedali rezké ľudovky a viac si nepamätám.

Stratil som pojem o čase a začalo sa mi snívať o krásnej čiernovláske, ako pomáha mohutnému staviteľovi miešať maltu a pritom zvodne kolíše bokmi. Staviteľ prilieva do malty domácu slivovičku, ktorú mu podala z igelitky korpulentná babka, ktorá sa rozhovorila o svojich fnúčsencsoch, pričom jej do malty padajú z úst kusy rozžuvaného chleba. Babka tvrdí, že malta bude aspoň pevnejšia, načo staviteľ srdečne prikyvuje a smeje sa, uhýňa si z flašky slivovice a jeho šarmatná asistentka mu pripaľuje cigaretu. Ja stojím nad tým všetkým v žiare priehradného osvetlenia a neuveriteľne hlasno sa rehocem. Zrazu ku mne zozadu pristúpi Růžička a štuchne ma do uboleného boka.

“To sa mi snáď iba zdá,” precedím pomedzi zuby.

“Heh, to teda určite,” zapišťal Růža.

Sám som nevedel, či ešte snívam, alebo som už hore. Rozdrapil som oči a uzrel mohutného šoféra vo svojej veste, s dymiacou cigaretou v ústach.

V autobuse je predsa zakazané fajčiť, čudoval som sa.

“Hééj,” čvirikal šofér a už sa chystal mi uštedriť ďaľší šťuchanec.

“Už som hore, už som hore,” chytil som ho za ruku a tak ušetril môj utýraný bok.

“Kde to som?” spýtal som sa zmätene.

“Gde to som, gde to som,” opakoval Růžička krútiac hlavou, “ešte stale v autobuse, konečná...oné... depo!”

Pochopil som, “prepačte, zaspal som,” postavil som sa.

“Che che che, to vidím,” kontroval Růžička, “nezabudni si rugsak!” a podal mi ho.

Poďakoval som sa a vystúpil von, do mrazivej, krásne bezoblačnej, jagavej noci.

Zhlboka som sa nadýchol, “ach to bola teda cesta...nádhera, ešte štastie, že moje rodisko je konečnou!” zasmial som sa a vykročil.

Dátum vloženia 28. 6. 2006 09:15
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2570
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. von Schwerzell (napísal autor básne)

    Tak toto je moja poviedková prvotina, budem veľmi rád, keď si nájdete čas a napíšete mi k nej váš názor, čo (a či) sa vám páčilo a čo nie..a podobne... ďakujem...

    28. 6. 2006 09:16
  2. nereg. Elyzabetha

    bolo to naozaj fajn,dobre som sa na tom pobavila,na prvotinu je to superne pekny dnik

    28. 6. 2006 11:56
  3. nereg. von Schwerzel

    dakujem alzbetka..budem rad ked hodis ockam aj na moje basnicky..

    28. 6. 2006 12:37
  4. nereg. Arwen

    Hehe, som sa zasmiala. No ja som cestovala takto autobusom maximálne Žilina - Terchová, čo je 40 minút, takže celkom v pohode. Ale na páchnucich dedkov nebolo núdzu...Ale mne nedali za batožinu a to som mala XXXL ruksak a kostým.
    Ale v každom prípade je to super napísaná pravda...

    28. 6. 2006 20:02
  5. nereg. von Schwerzel

    dakujem Arwen...
    je to take pozliepana mozaika pribehov..do jednej cesty (a)...

    29. 6. 2006 10:12
  6. kracajuca

    no jo, no jo.. ked som si dala tu namahu s precitanim, tak aj odpoviem.. fed preco nie..
    ako?..malo to mat aj myslienku?.. hehe, asi nie.. no co, niekedy je aj cesta cielom. Ale charaktery boli vykreslene pekne, vratane narecovych.. ehm?.. zvratov?
    a to: vera incessu patuit dea.. ?.. to bola ako narazka na mna?
    ale nie, celkovo som mala rovnaky pocit pri tom citani, taky .. mierne usmevny.. ako ked clovek cita noviny.. a na druhy den ani nevie, co to cital..

    29. 6. 2006 10:15
  7. nereg. von Schwerzel

    dakujem za nazor kracajuca..ano nechel som tam teperit nejaku hlboku psychologiu....alebo analyzu postav..islo mi o jednoduchy mozno usmevny pribeh...dufam ze sa mi to ciastocne podarilo..

    29. 6. 2006 10:21
  8. nereg. annita

    velmi pekne dielko! nemam vyhrady....uvolnujuce...vtipne...zabavne...mozno akurat na dlhu cetu domov...ci uz v autobuse alebo inom dopravnom prostriedku skutocne zaujimavo vykreslene charaktery...a pacilo sa mi rozdelenie na odseky...zvyraznene myslienky...nebolo to to monotonne a "v kope" a preto sa to lahko citalo

    1. 7. 2006 17:35
  9. nereg. von Schwerzel

    jej dakujem annitka...

    1. 7. 2006 17:38
  10. nereg. zuzik

    .. tak toto sa Ti naozaj podarilo, ta poviedka nema chybu.. super

    7. 7. 2006 12:04
  11. nereg. von Schwerzel

    dakujem zuzik..som rad ze sa ti pacila..ak chces hod ockam este na moje pseudobasne..a pridaj nazorceky aj tam
    pekny dnik

    7. 7. 2006 12:46
  12. nereg. Ronaldinho

    uuuuuuuuuuf...riadne dlhééé...ale stálo to zato... som sa pekne pobavil...páčilo sa mi keď ten prísediaci pán šťuchal prstom a potom ukazoval čo postavil...a potom ešte tá babka nemala chybu...a nakoniec skvelý šofér...
    hneď som si predstavoval...ako by som to vedel so spolužiakom zdramatizovať...to by boli herecké výkony. kámo

    dal som jedinku

    7. 7. 2006 18:25
  13. nereg. von Schwerzel

    dikes ron, som rad ze sa ti moja prvotinka pacila...
    druhotinku sem prilepim na buduci week hadam..

    7. 7. 2006 18:48
  14. kevin18

    Najdlhsie rozpravanie ktore som kedy videl,co sa tyka basnickych portalov. COOL len tak dalej

    11. 7. 2006 01:29
  15. nereg. von Schwerzel

    dikes kevin za nazor

    11. 7. 2006 08:44
  16. nereg. Vevka

    Bolo to naozaj pekne a pravdive, sama o tom viem svoje lebo ked cestujem za segrou su to 3 hodiny a o spolusediacich nemam nudzu....takze u mna za jedna....supis pekne

    26. 8. 2006 15:03
  17. nereg. von Schwerzel

    dakujem vevka...budem rad , ked hodis ockom aj po dalsich mojich patvoroch

    1. 9. 2006 08:49
  18. nereg. von Schwerzel

    admin zmaz tych spamerov..

    14. 1. 2008 19:58