Basnicky.sk

Zaujatá svojimi myšlienkami, kráčala cez mestský park…Nevyhýbala sa kalužiam ani kvapkám, ktoré padali z obrovských gaštanov na jej útle plecia. Pozeral na ňu rád! Taká zvláštna neha mu zvierala hrdlo už celú hodinu…
Kráčala proti vetru. Vietor bol silný a dobrý len k nemu. Prinášal útržky viet, ktoré vyslovila detskými perami o čosi hlasnejšie než tie ostatné…Láskal sa s každou hláskou., keď počul jej jemný hlas: „Neplačem, že ho neuvidím, ale už nám nikdy nebudú hviezdy padať do vlasov a ani…“, ďalej hovorila pošepky. Najradšej by plakal! Plakal pre tie gaštanové kvety, čo šepotali vo vetre hlasnejšie než ona…
Zrýchlil krok až tak, že sa dotýkal rozkmitaných stebiel trávy, ktoré sa jej pri chôdzi občas zachytili o malé členky. Mala biele tenisky ako kráľovná z pesničky, no tieto boli už celkom mokré a špinavé.
Zomieral túžbou počuť ju znova! Možno jeho silná túžba spôsobila, že dievča skoro vykríklo do vetra: „Nemáš právo sa trápiť pre mňa! Ja vyslobodím naše duše…“, viac jej nerozumel. Tajomné kvety si šepkali stále hlasnejšie a keby neboli také krásne, určite by ich postŕhal zo stromov! Plakal. Ich slzy sa na zemi spájali do veľkých kvapiek a podobali sa rose …
Kráčal zrazu strašne rýchlo a bolo mu ukradnuté, že ho dievča môže počuť! Už takmer držal v náručí jej štíhly pás, keď ho prekvapilo náhle ticho…
To agátové kvety prestali šepkať tmavú budúcnosť do vetra… On a ona vyšli z parku. Ticho ich rozdelilo, takže začul už len poslednú vetu monológu dievčaťa: „A skončím to tam, kde sme začali…v rieke našich snov!“
Tie slová boli také nečakané, že si nestihol uvedomiť blízkosť skutočnej rozvodnenej rieky! A ona neváhala. Skočila rýchlo! Rýchlejšie, než by ktokoľvek čakal od krehkého, uzimeného dievčaťa v bielych teniskách…
Telom mu prebehol elektrický prúd. Bol to možno zlomok sekundy, no zároveň nekonečná večnosť, kým pocítil aj on studené objatie riečnych chápadiel! Zúfalo ju hľadal a potom už len bezbranne pozeral na obrovský vír, ktorý mu jej telo hodil do náručia. Bolo ľahučké a na dotyk útlejšie, než stihol vnímať očami…Bolo bez života!
Z vrecka jej vypadol kúsok papiera a na ňom čítal poslednú časť dnešného monológu…:

Odíď strach, som si istá!
Poviem ti na rovinu,
že možno verím v Krista
no viem, mám rakovinu…
Moje dni, Bože, zhasni!
A veľmi, veľmi prosím,
daj aby bol šťastný
ten, čo ho v srdci nosím…

Pozrel na jej telo…bolo súmerné a dievčensky krásne. Len ľavý prsník mala o čosi zväčšený. Nenahmatal však sieť uzlín, ktoré by znamenali istú smrť!
Nezomrela by! Vedel to. Bol onkologický lekár…

Keď ju niesol späť cez park, gaštany šepotali…
„Zachráňte kráľovné s bielymi teniskami!
Možno ešte nezomreli, možno žijú s nami!…
…ľudia, ľudia!
ony blúdia
zomierajú
v machu
a v labyrinte strachu!“