Basnicky.sk

Chcela som len šťastie a jediné, čo mi ostalo, bolo moje srdce rozlámané na kúsky. Črepiny, čo držím v ruke sa mi čím dalej tým viac zarezávajú do mojej horúcej dlane, krvácam, ale už sa nebránim. Viem, že vlastné spomienky ma nakoniec otrávia. Potom bude už koniec všetkému a ked sa budem na teba pozerať, nebudem ťa ani vidieť. Budem sa nachádzať len v neurčitom priestore, nerozoznávajúc čokoľvek okolo mňa, nebudem sa chcieť vrátiť. Nebudem nič cítiť, nebudem myslieť, budem sa snažiť nevnímať hlasy volajúce moje meno, viem, že toto je najlepšie riešenie. Ja chcem predsa zomrieť. Už nikdy, nikdy to, čo bolo predtým, začínam odznova, zas si vravím, len neviem, či dostanem ešte šancu. Je toto naozaj tým, čo som hľadala? Celý život niečo hľadám, a ked to konečne nájdem, je prineskoro – som na konci svojej púte. O tom je život? NIE! Nedokážem uveriť tomu činu; to, čo mám na rukách snád nie je moja krv? S hrôzou zisťujem naplnenú obavu. Ja som si srdce vytrhla, celé som ti ho podala, ty si sa len usmial, pohladil ho a vrazil doň nôž. A vraj „milujme, akoby sme nikdy neboli sklamaní...“ Toto si chcel?