Basnicky.sk

Dnes je piatok. Je tma a ja bežím... Prší... V diaľke zbadám svetlá a už mi to je jasné, autobus nestihnem, spomalím krok a hlúpo sa usmievam. Čo teraz? Posledný autobus odišiel, domov je to ďaleko a ja som celá mokrá a je mi zima. Hmm, pomaly bezducho sa dostanem k zastávke, že si na chvíľu sadnem, aby som to rozdýchala. Ale zrazu zbadám, že tam niekto sedí. Pochytí ma strach, som tu úplne sama a akurát tento cudzí chlap, keby mi chcel niečo urobiť, tak veru neviem neviem. Zvažujem svoju situáciu, keď vycítim jeho pohľad. Pozriem sa mu priamo do očí a v tej chvíly sa už nebojím, je tam niečo, čo som ešte nezažila, sú modré a naplnené dobrotou akú som ešte nevidela. Cudzí muž mi je odrazu tak blízky ako nikto. Nerozumiem tomu. Prehovorí ku mne akoby mi čítal myšlienky : „ Dobrý večer slečna, nebojte sa ma, ja vám neublížim.“ „Dobrý“ odpovedám. „Mal by som na vás jednu prosbu.“ Som zaskočená, ale zo slušnosti sa opýtam akú. „Veľmi by ste mi pomohli, keby ste tento list po ceste domov hodili mojej dcére do schránky, pretože ja už nemôžem.“ Povie mi jej presnú adresu a ja mu to bez akéhokoľvek rozmýšľania sľúbim. V tom momente sa mi to nezdá ani absurdné ani smiešne, beriem to ako fakt. Lúčim sa s ním a odchádzam. Ľahko nájdem dom jeho dcéry, vhodím tam list a s dobrým pocitom idem domov. Zrazu si všimnem, že už neprší a ja sa celú cestu až domov usmievam. Ani neviem ako, ocitnem sa pred svojím vchodom. Unavená sa okúpem a ľahnem si spať.
Pondelok ráno.
Zobudím sa, doma už neni nikoho, akurát pripravené raňajky a pošta na stole. Postavím vodu na kávu a sadnem si k novinám a pošte. Sú tam pre mňa 2 listy. Jeden je zo školy a druhý je bez spätného adresáta. Otvorím ho a vnútri je len jedno slovo- Ďakujem. Nechápem tomu, ale ani nemám moc chuť to riešiť, asi si len niekto robí srandu. Zalejem si kávu a už na to nemyslím. Otvorím noviny a listujem si politickou situáciou, počasím, keď zbadám nekrológy a tam fotku muža zo zastávky. Čo? Chudák, veď som sa s ním len v piatok rozprávala a tak čítam ďalej pod jeho fotkou : „Venujte prosím tichú spomienku nášmu blížnemu J.K., ktorý nás navždy opustil dňa 13.1.“ Čože? Veď to nie je možné, to bolo predsa pred týždňom a ja som sa s ním rozprávala len predvčerom. A zrazu mi pohľad padne na list, kde je len to jedno jediné slovo ĎAKUJEM. A ja zrazu už všetkému rozumiem...