Basnicky.sk

„Martin? Martin, povedz niečo, prosím. Ubližuješ mi tým, že si tak ticho. Aspoň sa mi pozri do očí. Martin, povedz mi už konečne čo sa deje. Nerob mi to...“ chytila som Martina za ruku. Mlčal. Nepovedal ani jedno jediné slovo. Iba ticho sedel a pozeral sa na naše spojené ruky. V tej chvíli by som dala všetko za to, aby som mu mohla vniknúť do jeho mysle a zistiť, čo sa mu tam práve odohráva.
Pozrela som sa mu do tváre, ale on sa rýchlo odvrátil. Akoby chcel predo mnou zakryť jeho výraz. Už som ďalej nemohla vydržať a znova som sa mu prihovorila: „Viem, že niečo skrývaš. Niečo o čom sa mi bojíš povedať. Ale vieš, že ťa ľúbim a že si mi mohol vždy a vo všetkom veriť. Povedz mi čo ťa trápi. Daj to zo seba von a uvidíš, uľaví sa ti. Keď to nechceš spraviť pre seba, sprav to aspoň pre mňa. Prosím...“ V tej chvíli mi Martin stisol ruku silnejšie a konečne sa odvážil, pozrieť mi do očí. Vtedy som po prvý krát uvidela v jeho očiach slzy. Boli to slzy plné bolesti a strachu. Mala som z toho všetkého zvláštny pocit. Cítila som, že sa stane niečo zlé. Niečo čo mi veľmi ublíži. Nikdy predtým som Martina takého nezažila. Zo vždy veselého a sebavedomého chlapca sa zrazu stala citlivá, malá osôbka, ktorá by sa len pri jednom nepeknom pohľade dokázala úplne zosypať.
Utrela som mu slzy, a jemne ho pobozkala na pery. V tej jedinej sekunde, keď boli moje pery na jeho som zistila, že toto nieje ten bozk, ktorí sme si dávali každé ráno po spoločne strávenej noci, že to nieje bozk plný lásky, bozk ktorý mi vždy rozbúchal srdce a ihneď dodal úžasný pocit bezpečia. Bola to len chladná pusa, bez štipky nehy. Ale v jednej veci bola originálna. Bola to totiž posledná pusa. Pusa, ktorá v sebe neniesla slová „ľúbim ťa“ ale slovo „zbohom“ .
Po sekunde trvajúcej nekonečne dlhú dobu ma od seba odtiahol, pozrel mi opäť do očí, ktoré už podobne ako tie jeho vypúšťali slzy a potichu povedal: „prepáč Majka. Nechcem ti ublížiť, lebo viem, že ma ľúbiš a nezaslúžiš si kvôli mne trpieť. Ale keď ti to nepoviem a nechám ťa ďalej dávať mi stále tvoju lásku, bude to potom o to horšie. Naučila si ma mnohým veciam. Naučila si ma smiať sa vo chvíľach, kedy by som si najradšej vzal život. Naučila si ma priznať si chyby, ktoré som v živote stihol spáchať a pomáhala si mi ich naprávať... Prepáč prosím, že všetko čo si budovala tvojou láskou ku mne, som sa rozhodol zbúrať. Mám ťa rád Majka, ale už to nieje ten cit, ktorý som cítil doposiaľ...“ „psst“, priložila som mu prst na pery. „Všetko krásne sa raz musí skončiť. Buď sa to skončí spolu s našimi životmi, alebo skôr. Ja ťa ľúbim Martin, ale s tým, že to krásne, to čo ľudia nazvali láska sa už u teba skončilo, nemôžem spraviť nič. Nebudem sa na teba hnevať, ani ti nič vyčítať. Skôr naopak. Patrí ti moja vďaka za to, že si robil môj život úžasným, aj keď to bolo len tak krátko. Ďakujem.“
Cez slzy v očiach som sa na neho usmiala, pustila som mu ruku a sama, len s krásnymi spomienkami v mysli a už navždy zaplneným miestom v srdci som sa postavila a odišla. Odišla naproti novej láske. Láske, ktorá už možno skončí s posledným úderom môjho srdca.