Basnicky.sk

Ani jednu báseň
už znovu neprežijem

sú cintorínom
zbytočných dní
s preceňovanými ľuďmi
hodnými náhrobkov
v podobe chytľavých
nadpisov

každé slovo
je výdych
ktorý už nezopakujem
aj keď mám dosť
kyslíka
na ďalšie sklamania
a verše

sú to šediny
mladíka
bez stareckých škvrn
a palice do lesa

skúsenosti do pekla
s chladivými plameňmi
bez originality
akou disponuje
život

samota


čeľuste riadkov
s ostrými písmenami
ako chrup žraloka
sa zahryzávajú čitateľovi
do ľahostajnosti
a po dočítaní
ostávajú všetky tie slová
len zle vyrobenou protézou
bez najmenšej pozornosti

kedysi znamenali všetko
a ešte o trochu viac

o štipku soli v očiach
topiacich sa v myšlienkach
páliacich ako rošt
pod za živa pečeným
úlovkom

a hlava je pec
na vysokom krku
s úmyslom vynoriť sa
nad všetko
o čom sa dá ešte písať

pretože ľudia radi čítajú
o utrpení iných
v dostatočnej vzdialenosti
od možnej pomsty
atentátnika

ale aj im tiká čas
ako batoh
pohodený na hlavnej stanici
života
kde sa už neprestupuje
ale postavy tečú
z ľudskej podoby
ako kondenzovaná para
z vystrašených úst
v blízkosti sklenenej výplne
okuliarov psychopata
a steká do topánok času
ktorý bez úmyslu zastaviť
aj v cieli
uháňa bez etáp
napriek podrážkam
nasiaknutým krvou
a oľutovaním

napriek možnosti ostať
nesmrteľnými
spolu so svetom