Stáli ako jedna bytosť
pod nočným svetlom
na kamenných mestských kockách
Dážď im zmýval všetko zlo
z rúk a z rozprávajúcich pier
Silno s ľahkosťou sa držali
telom sa tískali k sebe
"Nechcem ťa pustiť."
šepkala
Z myšlienky o správnosti
otočili sa k sebe chrbtom
a kráčali opačným smerom
Každú desiatku metrov
sledovala jeho ducha v pozadí
mihotajúcich sa hviezd
*
Kde si?
"V daždi."
A je ti tam dobre?
"Áno."
Naozaj?
"Nie."
*
Prišiel
Pobozkal ju
a už nikdy
jej nedovolil
odísť
*
Len fantázia
padajúcich kvapiek na vlasy
ktorá sa stráca
a prestáva byť
dôveryhodná
Dátum vloženia 15. 10. 2015 17:52Biela_ruža
dvojPlameň
Básnička je vložená v kategórii Ostatné
Počet zobrazení básne 1783
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti