Basnicky.sk

Vôkol bytia statné mreže,
ocitám sa sám na trati,
kde život na mňa v prítmí breše
a deň s nocou v diaľ sa tratí.

Tam kde križovatky ciest sa stretnú,
v priepasti kde naše srdcia smútia,
kde nádej ľudia ostrím pretnú,
a čisté duše hriechom mútia.

Stojac sám na tenkej hrane,
do prázdna na osud kričím,
prečo vzal mi most na druhej strane
a zanechal priepasť s ničím.

Strácam srdca tvojho verše,
život nedohrá našu pieseň
a smutný osud bez rešerše,
predstavil mi svoju tieseň.

Láska stráca sa ako mraky v diali,
tam kde kedysi panoval smiech,
dnes topím sa vo svojom žiali,
pretože predbehla môj život pomsta a hriech.

Tu končia moje dávne vášne,
i skutky čo mali mieru,
slová znejú falošne
a kradnú mi moju vieru.

Už necítim dotyk nehy,
ktorej čas sa v duši kráti,
už nezdolám dlhé behy,
ani cieľ na krátkej trati.

Zahynuli moje sny,
ako dôkaz vyššej moci,
zmizlo svetlo mojich dní,
zmizli hviezdy mojich nocí.

Osud tvrdý úder vracia,
v neľútostnom novom strete,
kde nová nádej často stráca,
všetky slová v mojom svete.

Tu nestačí už len jediná veta,
je treba ich najmenej päť,
strácam sa v zrkadle tohoto sveta,
umieram túžbou vrátiť sa späť.

Stratená v čiernom dni,
na lúke kde padá rosa,
mrie láska menom „Zabudni“,
ráno nahá, večer bosá.

Tu miznú všetky dôkazy,
ustráchané v tuhom boji,
a my z častej nákazy,
prestávame si byť svoji.

Oslepený vlnou jasu,
umieram sám v mojom tieni,
bez možnosti poznať krásu,
dodýchal som v chladnej sieni.