Basnicky.sk

Zrazu počujem pípanie dvier. Otočím sa, do kancelárie vojde riaditeľ Jankler. „ Dobrý deň. O dva týždne má byť hotový raketoplán. Oznámte posádke že o tri týždne odlietate na Tareplasent.“ Pozriem na riaditeľa a s nemým úžasom naňho pozerám. „ O tri týždne odlietame?“ riaditeľ na mňa pozrie. Otočí sa a bez odpoveď odchádza ku dverám. Keď je pri dverách pozrie na mňa a zastane „Áno o tri týždne máte s tým nieaký problém? Dúfam že nie. Radím Vám rozlúčte sa s rodinou, lebo nikdy neviete čo sa môže na ceste stať. Veď vlastne s cesty sa možno ani nevrátite. Šesť rokov bude trvať cesta na Tareplasent. Poľa našich výskumov tam nájdete civilizáciu ktorú sme pomenovali Kalkarinti. Nikto nevie ako sa správajú a práve vy to zistíte a budete nám o tom posielať informácie. Nezabúdajte na to že je to civilizácia robotov s veľmi vyspelou inteligenciou. Vytvorili ich ľudia. Roboti nemohli zniesť aby im niekto vládol a tak ľudí pozabíjali a od vtedy nemáme žiadne informácie o tejto rase. Nebojte sa ak si budete dávať pozor tak sa vám nič nestane. Už ste zmluvu podpísali už nenájdete cesty späť“ riaditeľ prešiel cez dvere a tie sa zatvorili. V celej budove zrazu zaznela siréna a to znamenala koniec práce. Konečne po 13 hodinách môžem isť domov, ale na čo ísť domov? Ak odídem na Tareplasent tak svoju rodinu už možno neuvidím. Moja mama, môj otec a moje dve prekrásne dievčatká zostanú doma. Jediné čo ma drží pri živote je to že pôjdem na Tareplasent spolu s mojim manželom Mikom. O pár minút ja a Mike sedíme v obývačke. Zrazu v telke začujeme „ Dňa 1.6.2058 odletí do vesmíru raketoplán Katamarik. V tento osudný deň odletí druhá posádka na výskum planéty Tareplasent.“ Pozriem na Mika a v hlave mi blúdi myšlienka že za necelé tri dni odchádzame a možno nikdy neuvdim svojich najbližších. Tri dni prešli tak neuveriteľne rýchlo. Sú tri hodiny poobede a lúčim sa s mamou, otcom, a mojimi nádhernými dievčatkami. So slzami v očiach vychádzame pred výskumné centrum. Do očí zaliatych slzami smútku mi žiarili blesky fotoaparátov a najradšej by som sa vrátila späť v čase a nikdy tu nestála. Pred pár mesiacmi som si neuvedomovala do akého nebezpečia sa rútim. Chytím Mika za ruku a spolu sa blížime ku raketoplánu pripravenému na štart. Stále je jedna vec ktorá vŕta v hlavách ľudí a tak isto aj posádky. Tento raketoplán ešte nikto nikdy nevyskúšal. Čo ak ani neodštartuje? Čo ak sa ani nedostaneme na Tareplasent? Všetka námaha bola zbytočná. Šplháme sa po rebríku ktorý vedie priamo do vnútra raketoplánu, do vnútra našej slávy alebo našej záhuby. Celé moje telo je vo vnútri už niet cesty späť. Všetko je v rukách osudu. Bill naštartuje motory a spojí sa s výskumným centrom. Za malú chvíľu cítim zimomriavky na celom tele. Mike ma obime a vtedy sa raketoplán pohne a sme mimo Zeme. Čas ktorý na Zemi trvá šesť rokov pre nás plynie veľmi rýchlo. Skoro stále vidím moje krásne dievčatká a moju rodinu na displeji a telefonujem spolu. Ich obraz je premietaný v kabíne môžem ich objať no nieje to ako keby som objímala svojich blízkych. Objať niečo fiktívne je úplne o inom. Je šesť hodím večer. S raketoplánom nieje niečo v poriadku. Cítime silne turbulencie. Utekám ku Billovi spýtať sa ho čo sa deje. Srdce mi bije a myslím na všetko čo sa môže stať. Raketoplán silno narazí. Akurát dobehnem do riadiacej kabíny keď Bill zakričí do nášho rádia „ Úspešne sme pristali na planéte Tareplasent. Celá posádka dostavte sa do riadiacej miestnosti“ Pozerám sa na Billa a v očiach mu vidím obavy. Po pár minútach ticha vidím ako vchádzajú do miestnosti ostatný. Joe zoberie pozorovací okulár a pozerá sa cez malinký otvor čo sa deje okolo nás. Kalkarinti sa zbiehajú okolo raketoplánu. My netušíme čo máme robiť. Kalkarinti sú vysoký asi dva metre, a sú celý z nepriestrelnej ocele. Jedno je iste ak by sme ich chceli zabiť nepodarilo by sa nám to. Snažím sa spojiť s výskumným centrom. Zavolám Mika. V tom sa naňho pozriem a v jeho očiach vidím smútok a začujem „ Laura nesnaž sa zostali sme bez spojenia zo Zemou v pasci Kalkarintov.“ Nezostávalo mi nič iné iba sa s tým zmieriť čo pre mňa nebolo vôbec ľahké. „Nezostáva nám nič iné len sa s touto situáciou popasovať. Viem si predstaviť čo vám blúdi v myšlienkach. Ja sa tiež bojím. Mám obavy. No nič iné nám nezostáva len nadviazať kontakt s Kalkarintmi. Nezabúdajte vytvorili ich ľudia a dokážu chápať ako primitívnejší ľudia. Samozrejme musíme si na nich dávať pozor, lebo ich stvoriteľov zabili. Teraz máme jedinú možnosť, nájsť si ku ním cestu a spriateliť sa s nimi síce pochybujem že takéto stvorenie môže mať aj city no nikdy neviete čo od nich môžeme očakávať.“ Kalkarinti sa snažia približovať ku raketoplánu. Napíšem na lístok odkaz „ Prišli sme s planéty Zem. Nechceme vám ublížiť môžeme vojsť na vašu zem? Privítate nás?“ Celá posádka sa čuduje prečo píšem lístok robotom. Lístok vypustím von otvorom ktorý je na raketopláne. Za chvíľu ho zoberie do rúk jeden z Kalkarintov. Podá ho Kalkarintovi ktorý ma na sebe dlhý čierny plášť. Tento si ho pozorne prečíta, zoberie si pero a píše. Za pár minút máme v otvore kúsok papiera a na ňom napísané „Privítame vás s radosťou. Všetky vaše veci položte pred raketoplán. Vystúpiť môžte na náš povel. Všetci naraz. Nezabúdajte sa na našej planéte správať ohľaduplne. Každú sekundu vášho žitia na našej planéte budete sledovaný našimi obyvateľmi. Dúfam že si porozumieme.“