Basnicky.sk

Tam v šedej hmle poľa,
meč v zemi pri kraji mora.
Nový, lesklý, pokrytý krvou,
toľko prísah, toľko sľubov.

Vôkol telá mŕtvych v zbroji,
nik z nich sa už viac nebojí.
Nik z nich necíti už vietor v poli,
posledný nádych života sny borí.

Plač sa nesie vetrom duchov,
keď ženy pozdvihnú svoj zrak,
oko vydá slzy bolesti a smútku,
zavalí ich srdca kameň, strach.

Veľká sila na dne spočíva,
kde vietor sa už ustálil,
predsa ale vôkol fúka,
keď páli kosti, oheň ruka.

Páli telá ležiace na zemi,
páli očí odrazom ich matiek,
keď popol ich do diaľky rozfúka,
spomienky z týchto krvavých jatiek.

Aj po dlhých rokoch zimy,
dlhé roky tepla slnka,
meč leží už pod zemou,
a nad ním čnie sa kaplnka.

Kaplnka na spomienku,
aj keď nikto nevie akú,
stojí to však za zmienku,
zmienku aspoň nejakú.

Kde more šeptá slová,
slová smrti a slová nádeje,
slova víťazstva a ticha hudby,
a keď konár vo vetre zapraská,
vtedy plnia sa všetky túžby.

Túžby dávno stratené v telách,
túžby po poznaní kde duša mrela,
zem smútkom a hrdosťou sa otriasá,
plniac posledné túžby priateľa.

Posledná aktualizácia: 27. 7. 2014 10:44