Basnicky.sk

Bol to deň ako každý iný,
voda sa sypala a piesok lial,
hamburgery boli zo zeleniny,
v ten deň sa ten zázrak stal.

Na svetlo sveta vyšla von,
kvietok veľmi zvláštny,
na pohľad sivý, bežný,
no v skutočnosti veľmi krásny.

Zaujal ma, neviem čím,
nie však veľmi, iba trošku,
ako mnoho iných pred ním,
rýchlo zabudol som meno,
rýchlo zišla z očí,
no nevedel som, že môj čas ešte príde
a cesta moja ku nej bočí.

Raz tak zasa bežný deň,
piesok z neba lial sa zas,
meškal som už tradične,
nebolo to prvý raz,
no dnes to bolo iné,
nebol som tam jediný,
čo mal chuť ísť preč,
no neísť domov, hoc bol som z dediny.

A tak prišiel pozdrav,
nečakaný ani vo sne,
slovo dalo slovo,
skončili sme jak dva ostne,
zabodnutí v sebe slovami,
zas nie až tak veľmi, iba trošku,
no vnímal som ju ušami aj očami.
Nedalo mi, chcel som viac a viac,
ako to už u mňa býva zvykom,
ako páv sa napariac,
pustil som sa do práce,
cieľom bolo získať si jej srdce.


Nie však celé, na to je čas krátky,
na to boli malé moje obrátky,
chcel som iba kúsok neveľký,
čo patriť bude iba mne,
či to vyšlo, a či nie, ktovie? Asi nie.

To však nemení nič na veci,
že krása krásou zostane,
už viem, že nie len zvonku,
no asi aj vnútri je.
Zbytočne tu budem rozoberať krásu,
ktorou oplýva ten kvietok,
na to tu sú iní borci,
ja som na to malý vietor.
No zhrnúť môžem do krátkeho úseku,
čo obsahuje, krásy celú paletu.
Ako dúha všetky farby,
tak aj ona všetky tiene,
tmavý, svetlý, ružový tiež mierne.
Ak chce, úsmevom roztopí aj ľad,
hoc ľadom oplýva jej pohľad,
keď podľa jej predstáv niečo nejde.
Dalo by sa mnoho písať,
o kráse a ľade, čo v sebe ona skrýva,
môžeš stokrát počuť, čo tu píšem a čo cítim,
lepšie ako stokrát počuť, je raz vidieť, čo tu teraz líčim,
pomaly no isto, stráca sa mi perspektíva.

Jak sa naše cesty zišli, tak sa cesta spoločná blíži ku koncu,
ako to už býva, je to jedna z mnohých,
no možno z mnohých iba jedna jediná,
čo spríjemnila cesty srdca a duše mojich,
z mnohých iba jedna, ktorých je len pár,
čo spomínať na nich budem, hoc už starý budem suchár,
jedna z tých, na ktoré sa nezabúda, hoc krátka bola zastávka,
veľmi málo prežitého, no veľa odnáša si moja karta pamäťovka,
čo v hlave si ju nosím a prepojenú s dušou mám.

Cesta končí, iná začína, možno sa raz zase spoja,
čo bude, netrúfam si odhadnúť, hoc lákavá je vidina moja.
Koniec je už na ceste, ešte rôčik potrvá,
dovtedy však rieky času zmenia svoje korytá,
a nastolia nám nový poriadok, možno nový cesty smer,
ktovie, čo prinesie nám budúci rok? Život, tomu ver!

Tak sa končí moja krátka óda,
na kvetinku krásnu,
nevypovedané ostáva to,
nad čím moje oči žasnú.
Nebudem to rozoberať tu a teraz,
nechcem kaziť krásu jasnú,
čo v hnedých okáľoch je ukrytá,
nechcem topiť ľad, čo za nimi sa skrýva,
čo bude, bude, povedal raz jeden múdry muž,
preto moja óda, možno spoveď, končí teraz už.