Basnicky.sk

„Dnes to chcem robiť ako ty,“ tie slová jej z úst vykĺzli ľahko ako keď sledujete pierko pomaly klesať na zem a objíme vás taký príjemný pocit pokoja pri tých ladných vlnách, ktoré robí vo vzduchu pri páde.
Obaja sedeli pri kuchynskom stole, uprene na seba hľadeli popri počítaní dávok a bankoviek pred nimi. Ticho medzi nimi visel názor, že človek, ktorý vymyslel trávu by mal dostať Nobelovu cenu za to, že dal slovu bezstarostnosť hmotné synonymum.

*

„Čože?“ prekvapene sa ňu pozrel Marko. Zreničky mal mierne rozšírené, oči červené akoby ich niekto celý deň dráždil tým, že priamo do nich vydychoval cigaretový dym. Pokoj, ktorý ich obklopoval v stotine skamenel. Kvapôčky uvoľnenosti zamŕzali a menili sa na snehové vločky, ktoré sa pri páde neroztápali. Vytvárali obrovskú masu nepokoja a snažili sa zbúrať múr, ktorý ich delil od starostí.

*

„Chcem to skúsiť, heroín.“
He – ro – ín. Nechávala slabiky aby sa jej kotúľali po jazyku a vychutnávala si ich spolu s jeho zarazeným výrazom v tvári. V hlave rátala sekundy, ktoré ubiehali, kým obaja mlčali. Tridsaťdva. Tridsaťtri. Tridsaťštyri. Ticho sa rozliehalo po miestnosti ako mor, zaplavovalo steny a nábytok čiernou farbou a nechávalo ich v neistote.